Stáva sa, že návštevníci hradu Krásna Hôrka sa po ceste zastavia v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí. Niektorí náhodou, iní zo zvedavosti, ale nájdu sa i takí, ktorých láka pohľad na veľkolepo zobrazenú smrť jedného z najväčších dobyvateľov Európy, hunského vodcu Attilu. S potešením zisťujú, že aj tí najmocnejší podliehajú pominuteľnosti.
Obraz od F. Paczku je vskutku veľkolepým výtvarným dielom, monumentálnym, expresívnym, pozoruhodným. Maďari, Česi, Slováci, občas aj Poliaci stoja pred tým hrozným, no pôsobivým výjavom. Počúvajú výklad mladého sprievodcu, žasnú nad silou, ktorá z diela vyžaruje a v duchu inštrukcií sledujú výjav raz z ľavého, potom z pravého uhlu. Zvedavo pozorujú krásnu Attilovu ženu Ildico a uvažujú ako to bolo: zadusil sa vlastnou krvou, alebo ho tá germánska krásavica podrezala? Žeby naozaj tam hore,v ruke, držala medzi prstami britvu, alebo je to len výjav zúfalstva nad smrťou milovaného? Bol Attila, prezývaný Bič boží, milovaný, alebo nenávidený? Asi oboje. Mladý sprievodca necháva výklad diela na fantáziu návštevníkov, pretože tak, ako je pominuteľná moc a sláva, vyparí sa i krása.
Kto vy držal počúvať, dozvedel sa , že v tejto malebnej galérii, ktorú vybudoval Dionýz Andrássy, za socializmu skladovali hnoj. Veru, nie je jednoduché ustrážiť šialené sklony ľudského rozumu. Ani vtedy, ani teraz. Attila v Podhradí však stále aktuálne burcuje k úvahám aj ostražitosti pred hnojom v galérii.
