Ako naložiť s láskou, aby nevyprchávala ako voda z Mŕtveho mora?
„…traumatický zážitok nemusí byť len niečím zlým. Veľká láska môže byť tiež traumatická a tým úžasná – môžu to byť momenty, počas ktorých sa človek nevie celkom ovládať.“,
vysvetľoval v roku 1998 v bavorskom rozhlase nemecko-izraelský básnik Yehuda Amichai.
Amichaiova poézia takéto bezhlavé okamihy, epické fragmenty všedného dňa, priam vyhľadáva a čoby okom fotoaparátu archivuje. Veď čo už môže byť v duši človeka užitočnejšie než trvalá stopa po udalosti, ktorá ním (ne)príjemne zatriasla? O to viac, ak je tou udalosťou sama láska – na jej tisíc a jeden spôsobov.
Rozmotať v sebe klbko vnemov vo víre preživania nie je pritom vôbec jednoduché, preto príjemne prekvapí, s akou ľahkosťou sa to Amichaiovi darí. Jeho básne sú akýmisi poctivo vydestilovanými kvapkami pravdy, ktoré na chvíľu kvapnú, aby sa hneď rozpadli a vyparili. Dá sa po nich doplávať do prúdov univerzálna, jeden si ale nikdy nie je istý, kam sa vlastne dostal – a napriek tomu (alebo práve preto?) ho táto neistá cesta priťahuje.
„Bože, duša, čo si mi dal, / je dym / z večného ohňa spomienok na lásku. Narodíme sa a začneme ich páliť, / až kým dym neumrie ako dym.“
Autentickosť silných emocionálnych zážitkov však Amichaj nielen citlivo identifikuje, dokáže ich aj ukladať do svojho spomienkového albumu a vyzdvihnúť ich tým na ich zaslúžený piedestál. Pocity skoro až mnemotechnicky situuje ku konkrétnym miestam, veciam, predmetom, k jazyku, aby si z nich utkal záchytnú sieť, cez ktorú viac neprepadnú.
„Čo je to? Je to stará kôlňa s nástrojmi. / Nie, je to veľká láska, ktorej už niet. / Úzkosť a radosť boli spolu v tejto tme, / a nádej. Možno som tu už bol, / neviem, nešiel som sa pozrieť.“
S istotou nezabudnutia sa však spája aj riziko – čo ak si spomenúť teraz jednoducho nechcem? Prečo sa lyrický subjekt do kôlne nešiel pozrieť, z čoho mal strach? Na druhej strane,ak sa spomienky patrične neuchovajú, rozpustia sa do neuchopiteľného prázdna.
„Pamätám si iba, / že bola hmla. A kto si pamätá iba hmlu, čo si pamätá?“
Koniec koncov, sám autor zdôrazňoval, že jeho myšlienky sú v prvom rade jeho vlastným súkromným archívom, pomocou ktorého dokáže nachádzať vnútornú rovnováhu. A preto hoci má azda každá jeho báseň v sebe zakódovanú intimitu (len) štyroch konkrétnych očí, pri ich čítaní táto nie je vôbec podstatná. Stavajúc na spirituálnych základoch si Amichaj môže pokojne dovoliť ‚venovať‘ verše tomu-ktorému človeku a ostatným pritom ponúknuť rôzne iné, avšak rovnako bohaté interpretačné línie napísaného. Práve biblické podobenstvá často nenápadne navrstvujú významy básní a dokazujú, že na rozprávanie o niektorých dilemach morálky niet krajšieho jazyka ako je jazyk náboženstva.
Amichaiovo zvnútornenie lásky vynikajúco ilustruje obálka útlej zbierky. Fotka siluety smutného dievčatka je momentkou z filmu francúzskeho umelca Pierre Huyghesa „One Million Kingdoms“ (2001), ktorý v ňom inak toto rozvážne dievča nechá mapovať akúsi futuristickú mesačnú krajinu. V nej sa všetky krátery, neotesané pohoria a skaly v sekundovom takte menia podľa intenzity a vĺn hlasu rozprávača-astronauta Neila Armstronga alias Julesa Verna.
Láska ako lunárna krajina – neprebádaná, fascinujúca a nebezpečná. Miesto, kde sa permanentne zakopáva o krátery, ktoré nemožno nájsť, pretože každý vlastný krok ich môže vyhĺbiť.
„Nedávali sme pozor, keď sme vraveli ,budúci rok‘ alebo ,pred mesiacom‘. Takéto slová sú ako úlomky zo skla, ktorými si možno ublížiť.“
Toto večné hľadanie, kresanie a obrusovanie skál a kráterov u Amichaia ale nevedie ku katarzii a trvalému pocitu naplnenia. Láska akoby musela ustúpiť niečomu ešte viac existencionálnejšiemu a hlbšie ukotvenému.
„V cudzej krajine musíš ľúbiť / dievčinu, ktorá je študentkou histórie. Ležíš s ňou v tejto tráve / na úpätí týchto kopcov / a medzi výskotom a vzdychmi / ti povie, čo sa tu kedysi dávno prihodilo.“
Radosť, nádej, presnosť, hĺbka, slasť, šťastie, pôžitok, ticho, krása, jemnosť, milovanie, spomienka, vážnosť, sviežosť, pamiatka, trpkosť, horkosť, úzkosť, bolesť, hrubosť, hluk, plač, tvrdosť, vzdialenosť, utajovanie, smrť – to všetko je láska. A napriek tomu –
„Láska nie je posledná izba. / Ešte sú iné pozdĺž dlhej nekonečnej chodby.“
…
Aké?
————————
Yehuda Amichai (1924 – 2000): Ako dvadsaťpäť ročňý sa stal spisovateľom. To už mal však za sebou sťahovanie z rodného Würzburgu do vtedajšej Palestíny, boje v židovskej brigáde britskej armády a vo vojne za nezávislosť. Po službe v armáde študoval na Hebrejskej univerzite v Jerulazeme biblistiku a hebrejskú literatúru, kde pôsobil aj ako docent. Neskôr sa aktívne angažoval a podporoval mierové riešenia na Blízkom východe, spolupracoval s mnohými palestínskymi autormi. V roku 1955 mu vyšla prvá zbierka básní s názvom „Teraz a po iné dni“. Jeho diela boli preložené do viac než 40 jazykov, u nás vyšla zbierka „Láska“ v rámci edície veršeonline v občianskom združení Slniečkovo.
————————
Yehuda Amichai: Láska / Vydavateľ: OZ Slniečkovo / Rok vydania: 2006-2007 / Počet strán: 22 / Preklad z anglického originálu: Ľubica Mrózová
