Kedysi môj redakčný kolega Paľo Lacko napísal v jednom zo svojich príspevkov veľmi múdru vec: Ak by ľudia v 89-tom upadli do pesimistickej letargie, s určitosťou sa dá povedať, že by k žiadnej revolúcií nedošlo.
Pochopiteľne, každá spoločenská zmena prináša isté vytriezvenie najidealistickejších zástancov a praxou vyplavených nedokonalostí. Určite bolo príliš idealistické očakávať, že po ´89 sa akoby šibnutím zázračného prútika zrodí silná občianska spoločnosť len vďaka vyjadreniu takmer celospoločenského nesúhlasu s režimom, ktorý tu bol 40 rokov.
Spoločnosť je organizmus. Organizmus, ktorý podlieha chorobe, nezareaguje na liek/liečbu okamžite a nejakú dobu trvá, pokiaľ sa účinok lieku prejaví nielen vo vnútri ale aj navonok. Nebudem mrhať čas a priestor vysvetľovaním, ako sa organizmus môže z času na čas vrátiť vlastnou vôlou k chorobe, veď sme to zažili v novodobej histórií tohto štátu už niekoľkokrát (obávam sa že ešte aj zažijeme).
Za najpodstatnejšiu zmenu, ktorá sa však pomaly a nenápadne udiala v našej spoločnosti, a mohol by som ju aj opatrne označiť ako prvé prejavy občianskej spoločnosti, možno považovať vznik a mohutnenie prvých združení ľudí s rovnakým cieľom/záujmom. Nemám na mysli práve tie, ktoré tvoria negatívne spoločenské dôsledky a ktoré priniesli tesne pred voľbami vlnu nevôle k existujúcemu systému. Myslím skôr na tie menšie spolky, ktoré neboli zriadené nejakou autoritou (štát, vúc, mesto), ale ľuďmi so spoločným záujmom.
Prenesiem sa teda do nášho mesta, pretože vždy sa mi zdalo, že nielen naše mesto ale aj celý náš región akoby zaspal dobu a zatiaľ, čo v susedných regiónoch začína tento život spoločenstiev bujnieť, u nás akoby „skapal pes“. Z tohto môjho presvedčenia, ktoré vo mne dlho zrelo najmä vďaka materiálnemu ale aj morálnemu (v mestskej politike) rozkladu, mňa prvýkrát vytiahla saleziánska Domka. Práve v tejto organizácií som spoznal čaro dobrovoľníckej práce a najmä to, aké ovocie prináša. Neskôr som sa k tomu staval trochu viac kriticky, keďže je to organizácia, ktorej združovací prvok je aj kresťanská viera, môže odrážať viac náboženské presvedčenie ako skutočnú odhodlanosť konať čosi v prospech spoločnosti (v žiadnom prípade však nespochybňujem pozitívny prínos tejto organizácie aj pre naše mesto).
Možno aj preto som zavítal do Inforožňavy, aby som si dokázal, že združovať sa môžu ľudia aj pre iné presvedčenia a ideály, než tie náboženské. Neskôr, keď som začal študovať politológiu, ktorá ma skutočne baví, som pochopil, že žiadna organizácia (a teda ani štát) nie je univerzálna a nedokáže sa venovať všetkým činnostiam naraz na veľmi dobrej úrovni. Teda viac spoločenstiev, ktoré majú vo svojom „hladáčiku“ svoj záujem, prospešný spoločnosti, prispieva o to lepšie k spoločnému dobru.
Nerád by som rozoberal, čo má a čo nemá oficiálna inštitúcia (štát, vúc, mesto) robiť a zabezpečovať, aj keď už teraz si myslím, že čím menej toho robí, tým lepšie. Chcel by som sa venovať skôr mazivu spoločenstiev – ľuďom, dôvere a ich vzťahom.
V sobotu som sa zúčastnil na čistení rieky Slaná, ktoré organizovalo občianske združenie Com.unity v spolupráci s mestom a s rybármi a aj keď som sa aktívne až tak nezapájal a viac menej len dokumentoval ich prospešnú činnosť, bol som ohromený výkonom a efektom, aký táto akcia mala. Nasadenie týchto ľudí so spoločným záujmom bolo ohromujúce a zároveň poskytovalo nie príliš lichotivé porovnanie s aktivitou „malých obecných služieb“, ktoré k tejto akcii poskytlo mesto.
Nerád by som príliš venoval kritike, no keď vidíte, ako prejde skupina 20-30 „dobre zorganizovaných“ pracovníkov týchto obecných služieb breh Slanej a z toho chabá 1/3 pracuje a zvyšok sa prechádza, a naproti tomu vidíte 10-20 dobrovoľníkov, ktorí pracujú s absolútne iným nasadením a ešte po prechode „frontu“ pracovníkov obecných služieb dokážu vyzbierať niekoľko desiatok plastových vriec odpadu, nemôžete sa zbaviť pocitu, že najhorší zamestnávateľ je štát – v tomto prípade obec.
No aby som do tejto aktivity nevniesol len negatívny náboj, čo by mohlo celú akciu nielen poškodiť ale aj odobrať jej pozitívny účinok ktorý mala, musím poznamenať, že akcie sa zúčastnili nielen mladí ľudia ale aj staršie ročníky. Medzi pre mňa najprekvapivejšie momenty patrili práve reakcie mladších účastníkov v rozhovoroch s nimi. Na otázku, prečo sa rozhodli prísť pomôcť vyčistiť okolie a brehy Slanej, nepadali negatívne reakcie. Práve naopak, väčšina z nich cítila zodpovednosť za to, ako okolie nášho mesta vyzerá. Okrem argumentov o zodpovednosti zazneli aj odpovede, ktoré zdôrazňovali pozitívny príklad, pretože ľudí nenadchnete k činnosti kritikou ale práve svojou aktivitou.
Z celej tejto akcie som si odniesol nielen veľmi dobrý pocit, že aktívna generácia nevyhynula a že občianska spoločnosť nezostane len bezvýznamným slovom. Najmä v našich rožňavských podmienkach, keď nemá mesto ani na opravu chodníkov nieto na revitalizáciu verejných priestorov či prevádzkovanie útulku, mi príde ako najsprávnejšia a najlogickejšia odpoveď na špinu a bordel tohto mesta práve aktivita. Aktivita, ktorá by vyústila k budovaniu vzťahu ľudí k verejnému priestoru, pretože mesto nie je primátor ani poslanci, mesto sme v prvom rade my!
PS: Vždy cestou na námestie si spomínam, ako bol spochybňovaní občan Capák, ktorý zabetónoval chodník na vyústení Šafárikovej ulice do námestia, pretože už nechcel čakať, kedy to zaňho spraví mesto. Opravený chodník na rozdiel od iných chodníkov plní svôj účel a jediné, čo k tomu bolo treba, boli náklady do 100 € a kúsok odhodlania.
Michal Valaštek
Foto: infoRoznava.sk/Michal Valaštek
Súvisiace články: Mladí s nasadením čistili prírodu
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Staršie príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
