Od pádu totalitného režimu sme si mohli zvyknúť na rôzne slobody, ktoré so sebou priniesla demokracia. Medzi tieto slobody patrí aj možnosť bez obáv vyjadriť svoj politický a náboženský postoj.
V medziach zákona je dovolené tieto postoje v istých medziach aj propagovať. Každý má právo veriť v to, čo uzná za vhodné a čo prináša do jeho života radosť. Neraz sa však stáva, že napr. cirkevnú propagandu nájdeme aj tam, kde nemá podľa mňa čo robiť.
Uvediem aj konkrétny príklad, ktorý sa síce stal bežným javom, no ani za roky „praxe“ som si naň nezvykol a ani nezvyknem.
Nie tak dávno som šiel z autobusovej stanice v Rožňave na tamojšie Námestie baníkov. Pri vstupe naň ma oslovili dve ženy v stredných rokoch. Tlačili mi do rúk časopisy, jedna dokonca knihu a keď som slušne odmietol, bolo mi povedané, že svoje rozhodnutie oľutujem, lebo práve som odmietol Boha.
Tieto slová ma doslovne urazili. Bral som ich ako prázdnu vyhrážku, akými sa cirkvi a ich stúpenci vyhrážajú ostatným odpradávna. Navyše, svoje postoje mám ujasnené natoľko, že koncepciu Boha tých paní odmietam.
Nie som kresťan a otvorene priznám aj to, že pri poslednom sčítaní obyvateľstva som si do vierovyznania zapísal pohanstvo. Nikomu ho ale nevnucujem. V mnohých prípadoch novodobejších náboženstiev a ich zvyklostí pritom pozorujem odkopírované tradície, ktoré si cirkvi privlastnili práve z tohto oveľa staršieho zdroja.
Moje rozhodnutie byť pohanom nie je ovplyvnené ani tým, že by som nepoznal bibliu či inú z uctievaných kníh. Možno ich poznám lepšie ako väčšina veriacich. Vybral som si ale podľa svojej vôle a svedomia. Práve v tom vidím obrovské rozdiely. Každé z novodobých cirkví, náboženských spoločností a siekt prehlasuje, že práve oni sú tí praví. Už len pre tú ich neomylnú sebaistotu, ktorá sa neraz otriasla v základoch, sa môže stať, že prestanú byť tí praví pre ľudí samotných – tak ako aj pre mňa.
Niektoré cirkvi využívajú dokonca ešte horšie praktiky. Pri dverách vlastného bytu vám zazvoní dvojica väčšinou dosť mladých ľudí a začnú vám horlivo hovoriť o Bohu. Do rúk vám pritom strčia svoje propagačné materiály a už sa aj pýtajú, či môžu ísť ďalej, prípadne či si nedohodnete ďalšie stretnutie. Zo svojho pohľadu to vnímam tak ako s letákmi, ktoré putujú denne do schránok. Ak si ich neželám prijímať, stačí mi iba nalepiť na schránku, že ich nechcem a nenájdem ich tam. Ak si ale neželám takéto návštevy, mám si začať lepiť niečo podobné v tomto duchu na dvere bytu?
Zástupcovia cirkví prenášajú svoje presvedčenia aj oveľa skrytejšími formami. Medzi ne patrí okrem iného aj organizovanie rôznych táborov pre deti a dospievajúcich. Často sa o náboženských aktivitách rodičia pri zápise detí do tábora vôbec nedozvedia. Neraz sa tak stáva, že ich ratolesť po večeroch musí pozerať náboženské filmy, rozprávať sa o nich, prípadne chodiť bosá. Nikomu pritom ani na um nezíde, že možno rodina, v ktorej dieťa vyrastá, nie je stúpencom ich náboženstva, alebo pochádza z ateistického prostredia a želá si to tak aj zachovať.
Nemám nič proti žiadnej z cirkví a ich organizácií. Formy presadzovania ich záujmov, ktoré sa tiahnu cez školy, ulice, politiku, tábory, ale dokonca už aj súkromie vlastných bytov, vyvolávajú vo mne neraz prinajmenšom rozčarovanie. Každý človek by mal mať právo výberu. Ak je však výber podmienený neustálym nátlakom, stáva sa z neho iba bezbrehé lovenie.
Foto: InfoDobsina.sk
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
