Keď som pred tromi rokmi čítala v novovydanom slovenskom preklade denníky Ladislava Mednyánszkeho, slávneho maďarského maliara so slovenskými koreňmi, na moje veľké prekvapenie som tam našla zmienku o málo známej gemerskej obci Širkovce (maď. Serke), kde maliar niekoľkokrát navštívil svojho blízkeho priateľa Olivera Gömöryho a jeho manželku Margitu.
Vo svojich zápiskoch spomína, ako sa „s Olim“ prechádzali po širkovskom parku a okolí, kde videl veľa pekného, kde ho uchvátili nádherné farby jesene, ktorá, ako spomína, bola v celej svojej kráse. V širkovskej kúrii bolo vždy veľa hostí, schádzali sa tam umelci, literáti, inteligencia. Mnohí prichádzali priamo z Pešti, kde sa Mednyánszky s Gömörym zoznámil (vo svojich zápiskoch spomína „dom, v ktorom býva Oli“).
Pri čítaní týchto riadkov sa mi v mysli vynorila kúria v Širkovciach, ktorú sme ako zanietení pamiatkari objavili v lete 1993 obklopenú bujnou neudržiavanou zeleňou parku, ale aj desiatkami vyradených zhrdzavených poľnohospodárskych strojov a mechanizmov. I keď strecha kúrie už bola na mnohých miestach prelomená, murivo bolo ešte zachovalé, takže sme sa rozhodli urobiť patričné kroky na záchranu tejto zaujímavej pamiatky. Za tým účelom sme zašli na miestny obecný úrad, kde nám poskytli kompletné zameranie kúrie, ktoré by bolo dobrým podkladom k návrhu na zápis tejto historickej architektúry do štátneho zoznamu pamiatok. Keďže budovu vlastnilo miestne roľnícke družstvo, oboznámili sme s našim zámerom aj zástupcu vlastníka. Tu sme sa však stretli so zásadným odmietnutím a nesúhlasom. Obecný úrad v Širkovciach pravdepodobne tiež mal záujem na záchrane kúrie, lebo o niekoľko rokov neskôr (pravdepodobne, keď obec získala objekt do svojho vlastníctva) sa na nás obrátil so žiadosťou o pomoc pri jej obnove. Žiaľ, zub času urobil svoje. V tom čase už z kúrie zostali len ruiny bez strechy hojne zarastené divým viničom. Tehlové múry boli premočené od dažďov a rozmrznuté, takže sme zástupcov obce nemohli potešiť zápisom tohto torza bývalého panského sídla do zoznamu kultúrnych pamiatok. Prešli ďalšie roky, z kúrie odpadávali ďalšie časti murív, a keď sa nám pritrafilo ísť cez Širkovce, už sme len s nostalgiou pozerali tým smerom, kde dožívali spomienky na časy minulé. Vtedy sme ešte netušili, aké zaujímavé osobnosti a ich životné osudy sú spojené s týmto miestom. Netušili sme, že v zbierkach Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa nachádzajú unikátne dokumenty z pozostalosti širkovských Gömöryovcov a ich nevesty, významnej herečky budapeštianskeho národného divadla Margity Maróthy. A nevedeli by sme o tom doteraz, nebyť ambicióznej mladej pracovníčky múzea PhDr. Evy Ádámovej, ktorá pripravila skutočne unikátnu a nanajvýš zaujímavú výstavu nazvanú Pozostalosť Gömöryovcov / A Gömöryek hagyatéka, ktorá bola v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote otvorená 10. februára 2011.
Na výstave dominuje niekoľko maľovaných portrétov Margity Maróthy a fotografie z obdobia jej hereckej kariéry, ale aj portréty jej manžela a rôzne predmety z ich panského domu v Širkovciach. Vzácnou časťou pozostalosti je mnohozväzková knižnica, korešpondencia manželov, rukopisy, portrétne busty členov rodiny a tiež kresby a fotografie Olivera Gömöryho získané z pôvodných sklených negatívov. Medzi nimi nájdeme zábery jeho obľúbených Vysokých Tatier, budapeštianske zákutia, gemerské dedinky, ale aj hodne portrétov. Z nich jeden je skutočne výnimočný: portrét 59-ročného baróna-maliara Mednyánszkeho. Okrem záľuby vo výtvarnom umení spájala manželov Gömöryovcov s maliarom aj rovnaká životná filozofia, v tom čase pomerne módna teozofia, ktorej sa aktívne venovala, a to aj ako prekladateľka teozofických diel do maďarčiny, najmä pani Margita po zanechaní svojej hereckej kariéry. Za účelom štúdia tohto učenia po smrti svojho manžela odišla dokonca do Indie, kde zotrvala celý rok, a po návrate do Uhorska napísala o tejto svojej ceste knihu. Z Indie do Širkoviec si priniesla bieleho hada, s ktorým sa vraj rozprávala, takže ju miestni ľudia volali aj zaklínačkou hadov. V kúrii v Širkovciach zorganizovala dokonca aj teozofickú konferenciu. Je zaujímavé, že Mednyánszky počas svojho pobytu v Budapešti dával úzkemu kruhu svojich najbližších priateľov (v zmysle teozofie) zvieracie mená. Sám seba nazýval starým psom, ďalšieho priateľa napríklad veveričkou, Olivera Gömöryho hadom. Zaujímavá, ba až bizarná je v tejto súvislosti skutočnosť, že bieleho hada mal rod Maróthy, z ktorého pochádzala jeho manželka, v erbe. Odvažujúc sa trochu fantazírovať na túto tému napadla mi tak trochu teozoficky ladená myšlienka, že pani Gömöryová si z Indie priniesla bieleho hada v presvedčení, že sa doň prevtelila duša jej mŕtveho manžela, s ktorým mohla takto komunikovať aj v jeho posmrtnom živote.
Nie je bez zaujímavosti aj ďalší fakt, že v denníkoch Ladislava Mednyánszkeho sú návštevy v Širkovciach datované rokom 1911, čo bolo presne pred sto rokmi. Také nepatrné, ale zaujímavé výročie. Možno by bolo aj vhodné si ho v obci pripomenúť.
Po prehliadke výstavy som neváhala vysloviť moje úprimné poďakovanie riaditeľke múzea PhDr. Oľge Bodorovej, ktorá ma podrobne oboznámila s osudmi Gömöryovskej pozostalosti a s ich ochranou v zbierkach múzea a mladej kurátorke výstavy za fundovaný výklad. Našim čitateľom odporúčam k tejto téme videoarchív STV, reláciu Televíkend z 25. februára t.r., kde neobyčajne pútavo predstavila širkovský príbeh pani redaktorka Kyslanová, neúnavná propagátorka Gemera, rodáčka zo Štítnika. Pripájam ešte kópiu tlačovej správy o výstave, fotografie širkovskej kúrie a odporúčanie výstavy do pozornosti našich čitateľov. Otvorená je do 30. apríla.
Na záver mi nedá pozastaviť sa nad osudmi našich gemerských vidieckych kaštieľov a kúrií, ktoré boli v dávnej minulosti, ale ešte aj v priebehu 1. polovice 20. storočia sídlami gemerskej inteligencie, miestami ušľachtilých dejov a počinov. Dnes sú mnohé z nich nenávratne zaniknuté alebo pomaly zanikajú a s nimi zaniká aj naše historické povedomie a hrdosť na našu minulosť. Ani netušíme, o čo všetko sme aj v tomto zmysle ochudobnení. V tejto súvislosti mi vždy prichádzajú na myseľ slová nášho veľkého Jána Kollára: „Pomník minulosti – základ budúcnosti“. Mali by sme si ich všetci dobre zapamätať.
Edita Kušnierová
V rubrike História zverejňujeme príspevky autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Tlačová správa:
POZOSTALOSŤ GÖMÖRYOVCOV: 10. február 2011 – 30. apríl 2011
Banskobystrický samosprávny kraj a Gemersko – malohontské múzeum v Rimavskej Sobote
Rodina Gömöryovcov bola jednou z popredných gemerských šľachtických rodín 19. storočia, no dnes si na „gemerského Sindbáda“ – Olivéra Gömöryho, a „s hadmi sa rozprávajúcu ženu“ – Margitu Maróthy, pamätajú už len starší obyvatelia z okolia. Ich rodinné sídlo, kaštieľ v Širkovciach dnes chátra a po jeho niekdajšej sláve už niet ani stopy. Výstava je preto venovaná Olivérovi Gömörymu a jeho manželke, herečke Margite Maróthy, ktorí boli poslednými majiteľmi kaštieľa.
Cieľom výstavy je sprístupniť verejnosti pozostalosť rodiny Gömöryovcov, ktorá sa počas ich života, ale hlavne po smrti Margity v roku 1955 dostala do vtedajšieho Gemerského múzea. Ide predovšetkým o také zbierkové predmety, dokumenty a fotografie, ktoré doteraz neboli publikované, a neboli ani zverejnené a sprístupnené návštevníkovi múzea. Vystavené predmety tvoria súčasť historického, výtvarného, etnologického, biologického a archívneho fondu Gemersko-malohontského múzea, a po prvý krát sú prezentované verejnosti v takejto skompletizovanej podobe.
Návštevníci múzea môžu vidieť:
– osobné predmety Gömöryovcov,
– rodinné portréty a fotografie,
– rodinné spisy a dokumenty Gömöryovcov a Maróthyovcov,
– fotografie kaštieľa v Širkovciach,
– dokumenty Margity Maróthy-Gömöry o teozofii,
– umeleckú tvorbu Olivéra Gömöryho,
– výtvarnú tvorbu Kálmána Maróthyho
– dary Gömöryovcov Gemerskému múzeu
PhDr. Eva Ádámová, historička GMM a kurátorka výstavy
