Jeho vyhranené názory nemusia byť po vôli každému, on si ich však dokáže obhajovať argumentmi.
A keďže občas aj píše, často si jeho myšlienky, okorenené dávkou preňho typického sarkazmu, môžeme prečítať na webe. A je jedno, či hovorí práve o Európskej únii, strane Smer, alebo o pomeroch v našom meste. Presvedčte sa sami – Ing. Tibor Takáč.
Narodil sa pred 55-timi rokmi v obci Nový Tekov, absolvoval stavebnú fakultu na SVT v Bratislave. Od roku 1990 podniká v geodézii. Približne v rovnakom čase sa presťahoval do Rožňavy. Pasívne ovláda nemecký jazyk, komunikatívne jazyk maďarský. Je predsedom hokejového klubu, venuje sa cyklistike a lyžovaniu, po večeroch rád behá. Pôsobí v rámci Stálej konferencie občianskeho inštitútu, od novembra 1989 bol členom hnutia Verejnosť proti násiliu, neskôr, po jeho zániku, členom Demokratickej strany. V r. 2001 sa stal zakladajúcim členom Občianskej konzervatívnej strany, kde pôsobí ako predseda Regionálneho združenia OKS v Košickom samosprávnom kraji a zároveň je podpredsedom jej celoslovenskej organizácie.
Začnime netradične. Boris Zala, líder strany SMER-Sociálna demokracia na kandidátke do európskeho parlamentu, v rozhovore pre televíziu TA 3 netušil, v ktorom žije storočí a nevedel vysloviť anglický názov jedného komunikačného prostriedku na internete. Takže prvé dve otázky sú od toho odvodené: V ktorom žijeme storočí?
V dvadsiatom prvom.
A toto poprosím prečítať po anglicky.
Skajp.
On z týchto dvoch úloh nezvládol ani jednu a pritom angličtinu študoval v Oxforde…
Ako to je: to sa človek konzervatívcom rodí, alebo sa ním stáva? A keď sa ním stáva, tak kedy?
Podľa mňa každý je konzervatívec, hoci na verejnosti je inakší. Ale vo svojom vnútri je konzervatívec. Takže človek sa ako konzervatívec rodí a potom životom si to buď potvrdzuje alebo mení. Trebárs na toho liberála. Ja som väčšinu svojho aktívneho života prežil v predchádzajúcom režime, až 35-ročný som sa dožil zmeny. Tam sme nejako nerozmýšľali o konzervativizme.
Kedy si si teda uvedomil, že si konzervatívec?
Ja som najprv vnímal na politickej scéne ani nie tak konzervativizmus, ako skôr ľavicovosť a pravicovosť. Až neskôr som sa prepracoval k tomu konzervatívnemu. Boli sme v Demokratickej strane, ktorá bola pravicová a v podstate taká občianska a konzervatívna. Nehovorili sme však o tom. Skôr sa stále hovorilo o ľavicovosti a pravicovosti.
No a pravicovosť a konzervativizmus sa v podstate dosť prekrývajú. My konzervatívnosť nevnímame ani tak, ako naši priatelia z KDS /pozn. red.: Konzervatívni demokrati Slovenska/, ale ako rokmi overené hodnoty v spoločnosti, ktoré vyznávame. Aj keď veľa z tých hodnôt vzniklo vlastne v náboženstve. My sme skôr zástancami občianskeho princípu, ale s tým, že uznávame tradičné konzervatívne hodnoty, ako je napr. rodina.
Akú úlohu má dnes štát? Akú úlohu by mal mať a prečo ju nemá? Čo treba urobiť, aby ju mal?
Štát by mal mať menšiu úlohu, resp. menej kompetencií, ako má teraz. Dnes sa stará do veľmi veľa vecí. Sme za slobodu jednotlivca, nech sa rozhoduje sám, o čom sa vie rozhodnúť. V režime pred 1989 rokom sme mali nalinkovaný skoro celý život. V tom osemdesiatom deviatom prišla radikálna zmena, ale nám sa stále zdá, že štát zasahuje ešte do mnohých oblastí, do ktorých by nemusel. Štát by mal mať teda menej kompetencií, ako má dnes.
Nestratil štát nejakú funkciu? U nás napr. od r. 1989, na Západe povedzme od 60.-70. rokov.
Tak niečo stráca, niečo získava. Teraz budú voľby do Európskeho parlamentu – Európska únia prebrala niektoré úlohy štátov. Tie stratili niektoré svoje úlohy, prevzal ich Brusel. A niektoré kompetencie štátu po reforme štátnej správy, keď vznikli vyššie územné celky, zas prešli tam. A samozrejme, iné prešli aj na obce a mestá. Od r.1989 štát teda v podstate stráca svoje kompetencie či úlohy.
Čo znamená pre konzervatívca autorita?
To asi každý človek vie, čo je to autorita pred niekým, kto má nejaký rešpekt. Autorita by mala byť skôr prirodzená, nie vynútená napr. postavením, hierarchiou. U mňa v práci nemáme vedúcich pracovníkov stanovených direktívne, tie autority sa spomedzi asi 20 ľudí sami vygenerovali. Za autoritu považujem čosi také, čo si prirodzene sám vážim, pred čím mám prirodzený rešpekt. Nemám rešpekt napr. pred dnešným predsedom vlády, alebo pred jeho koaličnými partnermi. To nie sú autority, ale ich úplný opak.
Pre kresťanských konzervatívcov je najvyššou autoritou Boh.
Každý máme v sebe nejakú predstavu a svoju vieru. Niekto tomu hovorí Boh, niekto inak.
Pre niekoho môže byť autoritou aj Európska únia.
Čo si má človek predstaviť pod Európskou úniou? Nedávno som kdesi počul výrok: Chcel som zavolať na Európsku úniu a neviem číslo. Európska únia je niečo ako priateľstvo viacerých subjektov, ale nie je to niečo konkrétne. Vstúpili sme do spoločenstva, ale neočakávame od nich, aby nás riadili. Nie je to pre mňa nejaká autorita. Je to spoločenstvo štátov, ktoré prijali nejaké hodnoty a na základe toho spolupracujú.
Každá tradícia musela byť najprv revolučnou novinkou, musela dostať šancu postupne sa presadiť. Prečo sa konzervatívci bránia novinkám ešte predtým, ako by sa ukázalo, či to nové má, alebo nemá šancu sa presadiť?
Nemám pocit, že by sme sa my, občianski konzervatívci, bránili novinkám. Konzervatívni sme v tradícii, napr. rodina je pre nás čosi sväté, ale v ekonomike sme za to, aby sa prijímali nové veci. Dane boli vyberané odjakživa, my sme mali vo volebnom programe pred siedmimi rokmi zrušenie priamych daní. To nie je asi príliš konzervatívne. Vysoké dane obmedzujú slobodu ľudí. Je potrebné, aby čo najviac o vyprodukovaných prostriedkoch rozhodoval každý sám a nie niekto iný. V ekonomike sme liberálnejší ako sociálni demokrati.
Je nejaký súvis medzi rozbitím tradičnej rodiny a súčasným ekonomickým poriadkom? Členovia rodiny sú nútení viac pracovať, sú menej s deťmi, sú menej spolu, menej riešia rodinné záležitosti. Má to všetko nejaký súvis?
Určite tam súvis nejaký je, ale podľa mňa nie veľmi podstatný.
Prečo je OKS z pohľadu voličských preferencií marginálna strana?
Ja som celkom spokojný s touto situáciou, aj keď by sme sa mali biť o lepšiu pozíciu. Začiatkom 90. rokov, keď sa otvorili hranice, som bol v Západnom Nemecku. Mali sme tam priateľov, ktorí tu niečo montovali. Žil som vtedy ešte v Žiari nad Hronom. Ja som im strašne závidel. Manželka nášho kamaráta vôbec nevedela, kto je u nich ministrom zahraničných vecí. My sme našich poznali všetkých, ešte aj zástupcov. My sme sa tomu veľmi venovali a tí Nemci vôbec. Hlava rodiny, tak ten mal o tom nejaký prehľad, ale ostatných to nejako nezaujímalo.
Oni sa nemusia až natoľko venovať politike a mne sa zdá, že teraz sa my dostávame do takého stavu, že sme tu mali voľby prezidenta a možno ani veľa ľudí nevie, kto ich vyhral. Aj keď akurát tieto voľby ľudí trošku vyburcovali, stavím sa, že ak by sme sa hocikoho na námestí v Rožňave spýtali, kto je ministrom stavebníctva, nebude to vedieť. A to je celkom v poriadku. Mne sa to celkom páči, keď sa ľudia venujú sebe, venujú sa rodinám, venujú sa svojej odbornosti a nepotrebujú sa natoľko venovať politike. Preto si myslím, že už nemáme takú šancu, ako napr. v rokoch 1989, 1990, či 1991, keď ľudia úplne hltali politické správy, kto kedy sa a kde objavil, kto čo povedal. Takže teraz máme ťažšiu situáciu sa presadiť.
Dnes na presadenie politickej strany alebo zviditeľnenie sa človek potrebuje hlavne médiá a k tomu potrebuje peniaze. My sme v podstate taká skupina ľudí, ktorá sa považuje za pokračovateľov pôvodného VPN cez Demokratickú stranu až po OKS. Pokračovateľov ideí 1989 roku. Taká strana ANO, kde bol predsedom riaditeľ televízie, vyskočila hneď hore. Tuším, že pri prvých preferenciách ako vznikla, mala hneď 8 %. My to nechceme siliť. Hovoríme si, že nie sme fazuľa, ale sekvoja – nie sme rýchlokvasky.
Naše myšlienky sa pomaličky presadzujú a ja vidím náš zmysel aj v tom, že sa naši predstavitelia dostávajú do médií často v porovnaní s tým, aké máme preferencie. Tým, že sa naše myšlienky postupne presadzujú, považujem našu stranu za veľkú. Pred piatimi rokmi sme mali kandidáta do Europarlamentu a jeden z jeho bonmotov bol, že budeme bojovať proti tomu, aby Európska únia určovala zakrivenie uhoriek. No a tento rok to zrušili. Voľakto to musí hovoriť a niekde sa to dostane. Veľké strany sú rozmaznané – tí čo majú moc, potrebujú našepkať. No a na to sme tiež dobrí.
Myslíte si, že vaše myšlienky najprv akoby zľudovejú a potom bez toho, aby tí ľudia vedeli, že sú vlastne z OKS, tak ich prijmú za svoje? Keby vedeli, že sú z OKS, možno že by ich neprijali vôbec.
Za jednu z najväčších reforiem sa považuje rovná daň. O tom bol veľký spor, že kto bol vlastne jej autorom. No mne na tom absolútne nezáleží, aj keď si myslíme, že my, ale to je úplne jedno /smiech/. Hlavne, že to je, že to niekomu napadlo.
Má zmysel byť stranou? Nie je lepšie sa preorientovať na nejaký think-thank, úlohou ktorého je práve produkovať myšlienky a nestrácať čas politickou prácou, ktorá evidentne neprináša efekt?
U nás už máme štyri úrovne volieb: komunálne, do vyšších územných celkov, celoštátne voľby a voľby do Európskeho parlamentu. Na komunálnej úrovni, tam kde fungujeme – nie sme zastúpení v každom okrese, sme niekedy aj úspešní. A máme poslancov aj vo „vuckách“. Teraz bolo vidieť na prezidentských voľbách, že Iveta Radičová mala veľkú podporu v Bratislave, Ivan Gašparovič mal väčšiu podporu na severe a východe krajiny. My máme najviac poslancov práve v Bratislave v Starom meste, kde máme aj zástupcu starostu. Poslanca máme aj v zastupiteľstve Bratislavského samosprávneho kraja, druhý neprešiel len o jediný hlas. V tej oblasti, kde pravica vyhráva, dokážeme byť úspešní aj my.
Vidím, že na našom politickom trhu niečo ako OKS chýba. Čo keď si to ľudia o rok rozmyslia a rozhodnú sa voliť Občiansku konzervatívnu stranu, alebo jej hodnoty? Nech tá možnosť je.
Máte aj nejakého futurológa? To nie je zosmiešňovanie, je to vedný odbor, ktorý sa zaoberá predpovedaním trendov do budúcnosti – niekoho na potvrdenie, či to vaše snaženie má zmysel?
Futurológa nemáme, ale zmysel to má /smiech/. Ja osobne sa uspokojím aj tým, že máme dosť mladých ľudí medzi novými členmi. Sú to veľmi zaujímaví ľudia. Vzdelaní, sčítaní a vyznávajúci pravicové a konzervatívne hodnoty a, samozrejme, liberálnu ekonomiku. Keby sme tam boli stále len my starí, ktorí sa už okolo „vépénky“ motáme veľmi dlho, tak asi by som už veľmi rozmýšľal, či to má vôbec význam. Však pomaličky by sme vymreli. Ale my tam máme dosť veľa 25 až 30 ročných mladých ľudí. Napr. najnovšie sa nám takto objavila skupina 30-40tich mladých ľudí v Trenčíne.
Neboli by ste úspešnejší ako lobistická skupina?
Tých je dosť, načo to ešte rozširovať?
Nemyslím ekonomické, ale v politike.
Ja neberiem politiku tak, aby to bol úspech pre mňa. Stále počúvam, že načo je taká strana, ktorá nemá preferencie. Pretože vypĺňame hodnotovú medzeru medzi tými stranami. Ja, napríklad, keď sa ma niekto spýta, čo to je Smer, čo znamená, čo chce, aké chce Slovensko, neviem mu odpovedať. Čo to je HZDS? Ja neviem. To je skupina podnikateľov, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť? A čo je to SNS? Ja neviem. Skupina ľudí, ktorí nadávajú na Čechov a Maďarov? A popritom zbohatnú? Smer si začal hovoriť „sociálna demokracia“, ale veď tam sú vo vedúcich funkciách samí tvrdí kapitalisti.
Taký Miloš Zeman, to je asi sociálny demokrat, ale táto naša „tretia cesta“? Ja neviem, čo chcú. Neviem, čo vlastne chce táto ich vláda. Stále sa obhajujú: Vidíte, všetci ste nám hovorili, že zničíme túto republiku a predsa sme ju nezničili. Takže oni sa chcú dostať k moci a nezničiť republiku – to je ich idea. Nezničiť, nepokaziť. Nechápem také strany. A takých je veľa a preto si myslím, že táto naša tu musí byť. Možno si to časom uvedomí viacero ľudí a o pár rokov ich bude potrebných 5 %, ktorí budú chcieť, aby sme sa dostali do parlamentu.
Pýtal som sa len preto, že som presvedčený, že úprimne veríte myšlienkam, ktoré produkujete. S dobrým úmyslom by ste ich chceli aj realizovať. Cesta realizácie však ide, zdá sa, opačným smerom, než tá vaša.
Ja som rád, keď nám niekto ukradne myšlienku. Keby sme však neboli, tak nevznikne. Keď sa chcem upokojiť, lebo nič pekné na tej našej politickej scéne nevidím, tak si prečítam našu preambulu. Prečítam si náš program spred siedmich rokov a nevidím tam nič, čo by som dnes zmenil. Ani v programe, ktorý sme mali pred piatimi rokmi vo voľbách do Europarlamentu, nie je potrebné nič meniť, akurát tie uhorky sú už vonku. /Smiech./ Iba v programe pre voľby pred tromi rokmi sme dali priamu daň namiesto pôvodnej nuly na desať percent a to som bol už z tejto zmeny nespokojný, inak sa však ani tam nič nemenilo.
Je lepšie nejsť oproti, ale vlastne počkať, kým sa situácia vyvinie tak, že to vaše už bude akceptované?
V tom konkrétnom prípade sme trošku povolili, lebo sme si uvedomili, že nám tá nula v živote neprejde. Preto sme dali tých 10 % s tým, že to bude azda prijateľnejšie. Podľa mňa však netreba zmäkčovať, ale stále trvať na svojom. Napr. Ivan Mikloš, ktorý vyšiel z nášho prostredia, nebol za rovnú daň, aj keď sa teraz o ňom hovorí, ako o otcovi rovnej dane. Ale musel byť dlho presvedčovaný, aby na to pristúpil.
Aký význam má robiť v politike kompromisy?
Mojou zásadou je ísť do volieb bez kompromisov, postaviť si svoj program. Na kompromisy je čas potom, keď chce človek niečo zrealizovať. V roku 1998 sme boli úspešní ešte pod značkou Demokratická strany v rámci koalície Slovenská demokratická koalícia /SDK/. Mali sme zhruba 5 %-nú voličskú podporu a museli sme prijať strašné kompromisy. Dodnes sa z toho spamätávajú naši poslanci ako Osuský, či Šebej. Spomínajú sem-tam, že sedeli v jednej lavici s Volfom /pozn. red.: šéf Sociálnej demokracie, bola vtedy súčasťou SDK, neskôr, po vzniku strany Smer sa s ňou pred voľbami v roku 2006 zlúčila/. To bolo niečo otrasné, sedieť v jednej koalícii s niekým takým. Vtedy sme museli prijať aj takýto kompromis, ak sme chceli odstrániť mečiarizmus. Veď ako štát sme sa už blížili k Bielorusku.
Oplatilo sa urobiť ten kompromis?
Samozrejme.
Ale cena za to spojenie bola vysoká, nie?
Ale aj úspech bol dobrý. Oplatilo sa to, aj keď teraz som z toho nešťastný, pretože človek, proti ktorému sa vtedy zdvihla strašná vlna odporu a konečne bol v roku 1998 porazený, nám dnes opäť vládne. To je niečo neskutočné. Ako hovoril Milan Kňažko, klamstvo bolo jeho pracovnou metódou, že kradol, to je už tiež každému asi jasné, ale najmä, ja na Róberta Remiáša nikdy nezabudnem. Bol obeťou politiky, ktorú viedol človek, čo nám opäť vládne.
Každopádne, tí ľudia vzišli z demokratických volieb.
Aj Hitler vzišiel z demokratických volieb. Ja by som napríklad nikdy neodpustil Dzurindovi, že po posledných voľbách, keď už nešlo o život, chcel zostaviť vládu s Mečiarom, o ktorom rok predtým v parlamente vykrikoval, že má krvavé ruky. A potom bol ochotný urobiť kompromis a ísť s ním do vlády proti Ficovi. Až takýto kompromis by som v živote neurobil. Kompromisy musia mať určité hranice. V tom roku 1998 museli byť kompromisy urobené, aby sa podarilo zvrátiť veľmi nepriaznivú situáciu v krajine.
Čo spája OKS a Konzervatívnych demokratov Slovenska?
Keď odišli z KDH, mal som vnútorné presvedčenie, že nevznikne žiadne KDS, ale že prídu k nám. Ale nejde to, predsa je tam ešte rozdiel. Sú asi veľmi kresťanskí. Ono sa to zdá, že je to taká veľmi okrajová záležitosť, ako napríklad potraty, alebo manželstvá homosexuálov, eutanázia, prípadne ďalšie podobné témy. Na niektorých sa zhodneme, napr. proti potratom sme aj my, v prípade eutanázie nie sme jednoznačne presvedčení, že by nemala byť. Proti potratom som zásadne aj ja sám. Možnože ešte viac, ako kresťanskí demokrati. Matka má podľa mňa dosť času na slobodné rozhodnutie predtým, ako otehotnie. Prečo práve do troch mesiacov má mať ešte možnosť ukončiť splodený život a bez akýchkoľvek obmedzení?
Rozdiel medzi nami je napríklad aj v tom, že bojovať proti homosexuálom, či ich forme spolužitia nám pripadá nepodstatné, pre nich je to naopak asi dosť podstatná vec. Nezhodli sme sa ani na mnohých veciach v zahraničnej politike. Naposledy pri udalostiach v Gruzínsku sme mali opačné názory, rovnako tak je to aj v prípade Kosova. Napriek tomu zo všetkých politických subjektov na Slovensku sme si najbližší.
Čo vás teda spojilo teraz do eurovolieb?
Spoločnosť sa aktuálne delí, a nielen u nás, na tzv. euroskeptikov a na eurooptimistov. Na Európsku úniu máme práve s KDS takmer totožný názor. Nechceme odovzdať Bruselu všetky kompetencie. Napríklad Nemci či Francúzi nám vyčítajú, že máme nízke dane, že v podstate zneužívame Úniu, čerpáme z nej, ale my sami také veľké dane nevyberáme. Aj keď každý štát prispieva do rozpočtu Únie nie podľa výšky daní, ale podľa hrubého domáceho produktu, oni by chceli dane harmonizovať. A my sme proti tomu. Nie však preto, že sme teraz na tom lepšie ako Nemci kvôli našim nižším daniam. Nech si každá krajina ako Slovensko, Česko, sama v tom rozhodne. Nech nám to nediktuje Nemecko alebo Francúzsko.
A neprekážalo by vám, keby Nemci znížili dane na našu úroveň?
Nie, my sme za to, aby ich znížili všade.
Ale tým by sa stratila naša výhoda.
Ja to nepovažujem za výhodu oproti Nemcom, ja to považujem za moju výhodu, výhodu každého podnikateľa, či občana, že má nízke dane. Že o ušetrených daniach mám možnosť rozhodnúť sám , načo ich treba použiť, pretože podľa mňa ich viem použiť efektívnejšie ako štát. Ja doprajem aj Nemcom, aby mali nižšie dane. Neviem, prečo to sami nechcú /smiech/.
Čo je dobré na tom, že sme v Európskej únii?
Ja osobne som bol proti vstupu do Únie. Boli to prvé voľby od roku 1989, ktorých som sa nezúčastnil. Nechcel som, aby bolo referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie platné. Do NATO na 100 % vstúpiť, do Únie radšej nie. Bol som zo trikrát vo Švajčiarsku a mne sa to celkom páči. Oni majú ako nečlen EÚ všetky výhody, ktoré Únia ponúka a zároveň nemajú nevýhody, ktoré my ako člen EÚ musíme prijať. Švajčiari už zrušili s EÚ aj hranice, čo im viac chýba? Môžu dokonca prijať aj spoločnú menu Euro a nemusia byť pritom členmi EÚ. Ja si predstavujem Európsku úniu ako voľný zväzok slobodných štátov.
Čo by ich teda malo spájať?
To, na čom sa dohodnú, čo príjmu na 100 % všetci.
Takže len konsenzuálne, žiadne väčšinové rozhodovanie?
Áno, len na čom sa spoločne dohodnú, žiadne väčšinové hlasovanie. Napríklad zrušenie hraníc, voľný pohyb tovaru a pracovnej sily, to má význam pre každú krajinu. Na druhej strane sme proti dotáciám napríklad v poľnohospodárstve, pretože to krivý trh. Únia deklaruje, že chce pomáhať Afrike v boji proti hladu. No najviac by im pomohli práve tým, že zrušia dotácie do poľnohospodárstva v EÚ. Podľa mňa to nie je pekné od Európskej únie: na jednej strane im dodávame potraviny, finančne ich podporujeme, ale aby sa spamätali sami, museli by dovážať potraviny oni nám. Ale to nemôžu, lebo u nás sú potraviny dotované. My ich vlastne tými dotáciami ničíme.
No a tie politické výhody? Mali by mať vôbec nejaké?
Sme toho názoru, že zahraničnú politiku Európska únia nemôže mať spoločnú.
Prečo?
Pretože tu sú obrovské rozdielnosti. Nie sme ako Spojené štáty. Už len pri Kosove – koľko štátov EÚ sa zhodlo na riešení, ktoré sa tam udialo? Polovica? Viacej? Teraz si presne nespomínam, ale každý štát mal na to nejaký iný názor, nezmieriteľný s názorom iného štátu.
Ale vytvoril sa väčšinový názor, nie?
No Slovensko doteraz neuznalo Kosovo a ani ho nemieni uznať, hoci väčšina štátov EÚ už tak spravila. Takže môžeme mať spoločnú zahraničnú politiku? Môžeme mať spoločný obranný systém, ale je tu NATO, takže nevidím dôvod, prečo by sme to mali mať duplicitne.
NATO sa však nespráva na základe konsenzu všetkých, ale USA si to vyriešili svojsky: povyberali si tých, čo s nimi súhlasili a išlo sa do toho. Bez toho, aby sa dosiahol konsenzus – teda to, čo chcete vy od Európskej únie.
Do Iraku išli niektoré členské štáty Európskej únie aj NATO a nie všetci s tým súhlasili a doteraz s tým nesúhlasia. Ťažko dosiahnuť nejakú spoločnú zahraničnú politiku a mať jedného ministra zahraničných vecí, ktorý bude zastupovať názory celej Európskej únie. V tom ja ani nevidím nejaký zmysel. Prečo by sme sa mali zjednotiť vo všetkých názoroch na všetko? Načo to je dobré? To, čo je dobré pre všetkých, to treba prijať.
S našimi mladými členmi mám teraz taký spor: povedal som im, že jednou z vecí, ktorá by bola v Únií dobrá, by boli spoločné dopravné predpisy. Alebo aspoň rovnaké dopravné značenie. No a títo mladí ma zotreli, že zase chcem niečo diktovať zvrchu všetkým. Že či si myslím, že Angličania pristúpia na to, aby jazdili vpravo. Je to konzervatívny národ a určite sa toho nedožijeme, aby oni jazdili vpravo. A pritom je to podľa mňa nezmysel: autá vyrobené pre Anglicko sa nedajú predávať inde, len u nich a v Austrálii.
Autá sa dajú prerobiť, je to dobrý biznis. Trh jednoducho vyriešil aj tento problém.
Je to umelý biznis, sú to zbytočné náklady. Zvyšuje sa HDP, ale mňa to niekedy rozčuľuje – čo to je to HDP? Vyrobí sa auto s volantom vľavo, pridá sa hodnota, nepredá sa, vyvezie sa von, spraví sa volant vpravo – to je dvakrát pridaná hodnota a HDP rastie. Nechcem, aby boli spoločné dopravné predpisy všetkým v EÚ nadiktované, ale aby boli navrhnuté a kto chce, sa k nim pridá.
Prečo si sa rozhodol kandidovať do Európskeho parlamentu a nie napr. do rožňavského Mestského zastupiteľstva?
Kandidoval som aj tam a nechceli ma /smiech/. Pred piatimi rokmi, v prvých voľbách, sme sa rozhodli, že postavíme iba jedného kandidáta. Boli sme trošku pragmatickí: asi ani toho jedného nám nezvolia, tak načo máme stavať viacerých. Na jedného zvoleného poslanca je potrebné získať približne 8 % hlasov voličov, na dvoch až 15 %.Teraz sme sa rozhodli ísť v spoločnej koalícii s KDS s tým, že postavíme plnú kandidátku, tzn. 13 kandidátov. Že ukážeme najmä našim voličom, že neexistujeme len v Bratislave, ale že postavíme kandidáta z každej časti Slovenska. Ja zastupujem napríklad Košický kraj.
Aká bola teda tvoja vnútorná pohnútka? Predpokladám, že to bolo tvoje slobodné rozhodnutie, že budeš štvorkou na spoločnej kandidátke.
Tak, je v tom trochu aj to, čo máme vraj my muži – ješitnosť. Je to samozrejme dobrý pocit, že som na kandidátke, dokonca pred kandidátom na prezidenta / pozn. red.: Františkom Mikloškom/ /smiech/. Samozrejme, šlo to podľa kľúča, som len náhodou na tom štvrtom mieste a vôbec by mi nevadilo, keby som bol aj na poslednom, trinástom.
Čo sa stane, keď ťa zvolia?
Hm, tak to bude prieser /smiech/.
Pre koho?
Pre mojich zamestnancov /smiech/. Samozrejme, že na nejaké promile počítam aj s tým, ale to by sme museli mať asi 28 %, aby som sa ja zo štvrtého miesta dostal do Parlamentu /smiech/. Ale bol by som rád, keby sa tam dostal aj kandidát napríklad z tretieho miesta, Dr. Alojz Rakús – je to človek, ktorého si veľmi vážim.
Ako prebieha tvoja kampaň?
Naša kampaň v podstate prebieha neustále, nepovažujem práve tú predvolebnú za nejakú dôležitejšiu. Zdá sa mi, že skoro v každých voľbách, azda okrem komunálnych, lebo tam vždy niekto kandiduje, koho ľudia nepoznajú, vyhrávajú starí poslanci, ktorí už sú známi. Nezdá sa mi vhodné ako podpredsedovi strany lepiť plagáty kdesi pod most, ako to robila podpredsedníčka SNS pani Belousovová. Všetku našu činnosť, naše vyjadrenia, v tomto prípade k EÚ, považujem za neustálu a súvislú kampaň.
Myslel som oslovenie z hľadiska voličov – či by nemali dostať zhutnené všetky vaše myšlienky, ktoré za ten čas odzneli.
Dnes, v čase internetu, má každý možnosť si o každom účastníkovi volieb všetko prečítať. Mňa teraz zaujala jedna strana, ktorá vznikla nedávno. Je pre mňa osobne zaujímavá, pretože má ekonómov, ktorých si vážim. Hovorím o strane SaS – Sloboda a Solidarita. Ich lídra do Europarlamentu, ekonóma Oravca, uznávam ako jedného z asi dvoch slovenských ekonómov. Niekto mi povedal, že majú bilboardy aj tu v Rožňave s textom, že sú jedinou stranou bez komunistov a eštebákov. Ale napr. KDS je trochu staršia strana ako SaS a ja neverím tomu, že tam majú komunistov. Je to pekné, čo tam majú napísané, ale to ich zhutnenie nie je celkom pravdivé.
Je to možno marketingovo účinné.
Príjemne sa to číta aj mne, že existuje strana bez komunistov a eštebákov. Našiel som si ich potom samozrejme aj na internete. Ja som už stačil zožať kritiku za náš 9-bodový program, ktorý sa zmestí na jednu A 4, že je veľmi obšírny, a že to nikto nebude čítať, ale keď si pozriete marketingovo účinného programu napríklad novej SaS, tak ten má asi 8 strán len v skrátenej verzii. Kto má potom lepší marketing?
Keď to však dovedieme do dôsledkov, tak sa dostaneme k takým sloganom, ako napr. „Ako sa kradlo za Mečiara, tak sa kradne za Dzurindu“ – to je tiež krátky slogan, výrečný, a to, či je pravdivý, alebo nie, o tom sa môžme baviť, ale nie je poctivejšie urobiť ten program podrobnejšie, aby ľudia vedeli, do čoho idú, keď teda majú dať svoj hlas?
My máme podrobne spracovaný program. Nám skôr chýba takýto jeden kratučký úderný slogan.
Však to bola najväčšia výčitka kaníkovcov, že zanedbávate marketing, alebo že sa ho štítite.
Keď sme podpísali koaličnú zmluvu s KDS, tak tam Vladimír Palko, náš spoločný líder, povedal jednu vetu, ktorá môže byť tým našim sloganom: Nechceme európsky superštát, ale spoločenstvo rovnocenných partnerov – štátov. Na Úniu máme podobné názory, ako český prezident Klaus. Aj keď tiež nie na 100 %, ale ten je nám blízky. Čo sa týka prijatia (ako náš prezident hovorieva, „Libanonskej zmluvy“), u nás sa s tým nedá už nič robiť. Dnes som práve počul jedného českého analytika hovoriť o tom, že neverí, že sa neprijme Lisabonská zmluva, aj keď on je zásadne proti tomu. Pýtal sa však, že či si vôbec Česi zaslúžia, aby nebola prijatá. Keď pozerám české politické debaty, stále sa cítim ako súčasť Československa a že to platí aj na Slovákov.
Podľa mojich vedomostí výhrady odporcov Lisabonskej zmluvy, ktorí sú z ODS, spočívajú napríklad v možnom prelomení Benešových dekrétov. Právne analýzy a garancie z Európskej únie sú však také, že je to nemožné. Druhým dôvodom odporcov zmluvy je to, že stratia ďalšie právomoci rozhodovať o svojich veciach. Pri tej situácii v Česku, kde je silné prepojenie mafie s politickými špičkami, by si niekto možno aj povedal, že chvalabohu, že im vezmú tie právomoci.
Vo veľa veciach si aj ja hovorím, že chvalabohu, že sme v Európskej únii, najmä po posledných voľbách do nášho parlamentu. Keby sme v nej neboli, tak neviem, či tu nie je každý druhý týždeň na návšteve Lukašenko a či my nebudeme chodiť slobodnejšie na Kubu na dovolenky.
Lukašenko by možno ani nevadil, ale keby prišli jeho vojaci… /smiech/
Dnes by nám už jeho vojaci nehrozili, ani keby sme neboli v EÚ a NATO.
No a kde sú teda tie najväčšie riziká Lisabonskej zmluvy? Je to téma číslo jeden v celej Únii.
Už som to spomínal. Je to práve plánované rozhodovanie väčšinovým hlasovaním. Tiež sa tam rysuje spoločná zahraničná politika a niečo ako spoločný prezident. Po Lisabonskej zmluve sa to začína podobať viacej na superštát, než na spoločenstvo slobodných štátov. Mne táto situácia, ktorá je teraz, úplne stačí a vyhovuje. Ešte nám tam prekáža veľmi veľa vecí, najmä prerozdeľovanie spoločných peňazí cez eurofondy. Náš kolega, Dušan Sloboda, tajomník, sa venuje Únii a práve tým eurofondom. Asi pred rokom uverejnil článok, že už aj teraz, keď ešte z EÚ dostávame viac, než do nej prispievame, po odrátaní všetkých režijných nákladov sa na konkrétne projekty dostane v celku menej peňazí, než sme Únii dali. Asi je to celé dobré len pre úradníkov, a kvitne okolo toho zbytočne korupcia. Veď teraz sme toho svedkami aj u nás. Čo dnes vystrája Slovenská národná strana, pravdepodobne nebude žiadna náhoda, či nejaká výnimka.
Čo sa týka otvorenia hraníc, voľného pohybu osôb, či napr. kupovania nehnuteľností v iných krajinách navzájom, tak som za. Ale aby sme mali zase nejaké centrálne riadenie a vkuse študovali centrálne predpisy a prispôsobovali sa predpisom, ktoré vyhovujú možno Talianom, tak to nie je dobre. To, čo vyhovuje Švédom, možno nebude vyhovovať Španielom.
Ako potom vnímaš Spojené štáty americké? Tam tiež bola najprv konfederácia, potom vznikla federácia – únia.
Ja si myslím, že tam je situácia úplne iná. Skladba ľudí a tie štáty – oni sú si takí bližší. Ja neviem, či takí Estónci a Portugalci, alebo Taliani a Švédi, je niečo také, ako bol v Amerike Juh a Sever. Mne sa to tam zdá určite prirodzenejšie.
V USA predsa nájdeš celú vzorku, nielen Európy, ale celého sveta. Spojené štáty európske sú možný cieľ. Ako by to fungovalo v tomto čase, na začiatku, je druhá vec – otázka vývoja. Spomínal si napríklad korupciu, ale tá sa predsa nezačína v Bruseli. Je na všetkých úrovniach: mestskej, krajskej, štátnej, medzištátnej. Bruselská korupcia neexistuje ani bez tej slovenskej. A potom: veď Európska únia, ktorú za to všetko tak radi kritizujeme, to sme predsa už aj my celých päť rokov. Ľudia, ktorí tu žijú a ktorí si tu volia zástupcov do Europarlamentu. My už päť rokov nemôžeme hovoriť o Únii ako o niečom mimo nás – tak môže hovoriť práve Bielorusko, či Urajina, ale my sme už súčasťou Únie so všetkým, čo to práve obnáša. Prečo sú teda Spojené štáty európske zlou myšlienkou?
Na základe Spojených štátov amerických sa blížiť k nejakým Spojeným štátom európskym je podľa mňa úplný nezmysel. Aspoň ja to tak vnímam. V živote som tam nebol, ale tam majú napríklad v jednom štáte povolený trest smrti, v druhom už nie. Tu v Európe nemáme spojené štáty, ale trest smrti tu nikde nie je povolený. Je to zaujímavé, že tam v rámci jedného štátu sú takéto rozdielnosti a tu v Európskej únii už máme mnoho vecí prirodzene zjednotených. Majú tam dokonca v jednotlivých štátoch rozdielne dane. USA sú veľmoc, majú silnú armádu, jedného veliteľa armády, čo Európa nemá a asi ani nikdy mať nebude.
Ak hovoríme o korupcii, čo je najúčinnejší boj proti nej? Čo najmenej spoločných prerozdeľovaných peňazí. Silná Európska únia zase len ťahá a prerozdeľuje a to je zdroj korupcie. Keď budeme platiť čo najnižšie dane a tie pôjdu len na obranu, alebo na zabezpečenie bezpečnosti ľudí v štáte a nebudú sa zadávať rôzne zbytočné štátne zákazky, lebo na to nebudú peniaze, nebude ani korupcia. Korupcia je iba tam, kde sa rozhoduje o cudzích peniazoch.
Dobre, ale v čom je zlá myšlienka, či vzdialený cieľ federalizovanej Európskej únie?
V dnešnej situácii, akí ľudia tu žijeme a v celej Európe, tak si myslím, že to nie je dobré. Sme kultúrne rozmanitejší ako v USA, aj keď tam je nasťahovaný celý svet, no súvisle premiešaný. My sme oveľa rozdielnejší. Je tu rozdielnejšia kultúra aj tradícia v celej Európe. Nie sme takí premiešaní, ako Amerika. Amerika je jeden mišung, ale všade. My máme hore na severe Švédov a na juhu sú Taliani. To sú úplne rozdielni ľudia, aspoň ja ich tak vnímam. Taký Berlusconi sa možno nikdy nedohodne na niečom, čo by chceli napríklad Holanďania. Tí ľudia sú tu v Európe navzájom úplne iní.
Nedávno som prešiel celú Európu, jeden rok sever a druhý rok juh. To sú jednoducho obrovské rozdiely. Už len v reštauráciách, na cestách, v chovaní sa šoférov, tie ich obydlia. Podľa mňa by to nefungovalo ako jeden štát, boli by tu veľké rozpory. Nevidím problém v dnešnom stave, či usporiadaní EÚ.
Sú zrušené hranice, je sloboda pohybu, každý štát nech si o ostatných veciach rozhoduje sám.
A čo spoločné vystupovanie smerom k tretím krajinám? Spoločný minister zahraničných vecí, spoločný prezident, premiér? Nemôže to byť európska odpoveď na čoraz ťažšie konkurovanie Číne, USA, Indii a zároveň odpoveď na to, ako sa nedostať do fázy úpadku?
Fáza úpadku nám podľa mňa zatiaľ nehrozí. Hoci teraz vyskočila kríza, ja ju zatiaľ, keď idem napríklad do Tesca, vôbec necítim. Myslím si, že nejaká fáza úpadku nám momentálne nehrozí.
Ešte sa ale vrátim k zahraničnej politike. Keď obsadili Američania Irak, bolo krásne vidno, aké diametrálne rozdielne boli názory jednotlivých krajín. Môžeme my mať niekedy spoločnú zahraničnú politiku? Veď Angličania boli najbližší spojenci s Američanmi. V Iraku boli spojencami ešte Poliaci a Španieli, tí sa však ako prví zľakli a odišli. Francúzi mali na Irak napríklad úplne opačný názor. Takže môžeme my mať nejakého spoločného ministra zahraničných vecí? Či ministra vojny?
Možno by sa stačilo dohodnúť na väčšinovom princípe, tak ako je to teraz. Ostatní to budú rešpektovať preto, lebo slobodne vstúpili do tejto organizácie a slobodne z nej môžu aj vystúpiť. Takto to predsa funguje aj na národnej úrovni. Ani v Národnej rade sa nerozhoduje konsenzuálne, ani v Mestskom zastupiteľstve sa nerozhoduje konsenzuálne. Všade sa používa väčšinový princíp. Je to základné demokratické pravidlo a tak sa to rešpektuje. Prečo práve v Európskej únii by to nemohlo fungovať?
Základné demokratické pravidlo je podľa mňa aj princíp subsidiarity a teda: o čom môžem rozhodnúť ja ako občan, o tom nech rozhodujem ja. O čom môže rozhodnúť obec, o tom nech rozhoduje obec. O čom môže rozhodovať VÚC, nech rozhoduje VÚC, o čom národný štát, nech si rozhoduje národný štát. Tu by hrozilo, že na Európsku úniu by sa prenášalo čím ďalej tým viac takých kompetencii, o ktorých by sme si pokojne mohli rozhodovať my sami.
No ale my by sme sa potom mohli venovať trebárs rybárčeniu, mohli by sme hrať šachy. Mohli by sme sa venovať veciam, na ktorých by nám záležalo. Mne by napríklad nezáležalo na tom, či väzni z Guantanama budú vo francúzskych väzniciach alebo v poľských. Nechám to pokojne na úradníkov v Bruseli. Mňa by to totiž obťažovalo. Ľudia sú predsa apatickí, vidno to aj na lokálnej úrovni, ich nezaujímajú ani tie veci, ktoré sú v ich bezprostrednej blízkosti a v ich záujme a o ktorých by rozhodovať mohli.
To, čo teraz hovoríš, môžeš robiť aj v tomto systéme, ktorý je teraz. Čoho by si sa chcel zbaviť, nech o tom rozhoduje Brusel? Ja už dnes nepociťujem niečo, o čom by som nechcel rozhodovať a čo by som chcel, či potreboval prenechať na rozhodnutie Bruselu.
Vráťme sa ešte k tomu väčšinovému princípu. V princípe subsidiarity sa totiž rozhoduje skôr o tom, na akom stupni a o čom – nie akým spôsobom – sa rozhodnutia prijímajú. Tebe ale vadí, že Lisabonskou zmluvou sa zavedie mechanizmus prijímania rozhodnutí hlasovaním väčšiny. Potom existuje už len spôsob konsenzuálny alebo vojna. Práve pri Lisabonskej zmluve sa často napadá pomer medzi veľkými a malými štátmi, stručne povedané, že Nemci a Francúzi si väčšinovo odhlasujú čo chcú. Rozlišujeme teda dve roviny: úroveň a predmet rozhodovania a mechanizmus.
Našej strane hovoríme „konzervatívna“ hlavne – alebo aj – z toho dôvodu, že keď vieme, že niečo dobre funguje, tak to nemusíme, nemáme meniť. Takže keď niečo teraz funguje, prijímame zákony a nevadí nám, že Maďari alebo Angličania si zakázali fajčiť všade a my sme si to nezakázali, prečo to meniť? Nech bude tak, ako sme sa my rozhodli a nebudú o nás rozhodovať Angličania. Keď teraz, dajme tomu Angličania, vymyslia, že sa nemôže v Európe fajčiť na chodníkoch, prečo by sa nemalo ani u nás? Nám všeličo môže vyhovovať, im nemusí.
Maďari sú napríklad úplne inak mentálne založení. V Maďarsku sa fajčilo všade, dokonca aj v škôlkach. Načo meniť ten systém? Vadí niekomu to, že si teraz o tom rozhodujeme sami? Aký by to malo zmysel, že bude ten „superštát“. Jediné, čo by to mohlo pre nás priniesť, je možno pocit väčšej bezpečnosti, ktorý by sme možno mali. Ale na to už predsa máme NATO.
Možno chceme mať pocit, že sme silný štát. Ja neviem, či nejaký živý Američan je šťastný práve preto, že má za sebou silný štát.
Neviem, či je ten Američan šťastný, resp. hrdý preto, že má za sebou silný štát, ale určite je hrdý na to, že je Američan. Poďme ale k Rožňave. Aká bola podľa teba cesta rožňavskej samosprávy od Novembra 89 po dnešok?
Rožňavu som ako samostatný subjekt – ako samosprávu – na začiatku nevnímal. Asi som ju tak začal vnímať niekedy okolo 98-ho roku, keď sa zmenila celková situácia. Do roku 1998 mi komunálna politika akosi unikala, pamätám si síce na jednotlivých primátorov, ale nie na nejakú konkrétnu stopu, ktorú by zanechali.
Takže ty si tu žil taký švajčiarsky život.
Ja nie som pôvodom Rožňavčan, takže možno to bude aj tým. Pre mňa bol rok 1989 veľmi veľkou zmenou, som jeden z mála ľudí, ktorý po ňom prešiel zo západu na východ. Zvyčajne sa ľudia sťahujú opačne. Odsťahoval som sa, pretože manželka chcela odísť zo Žiaru a jedinou otázkou ostávalo, kde nám dajú byt. Keby nám ho dali v Bratislave, tak by sme boli dnes možno v Bratislave. Ja som vtedy zhodou okolností chodil na postgraduál do Bratislavy a tam mi jeden spolužiak povedal, či nechcem ísť za vedúceho do Rožňavy. Vedúceho som síce veľmi robiť nechcel, ale sľúbili mi byt. Preto sme – hoci sme už boli rozbehnutí do Levíc – nakoniec prišli do Rožňavy. Som teda taký dvadsaťročný Rožňavčan. V Amerike vraj priemerná dĺžka pobytu človeka na jednom mieste je 10 rokov. A to je aj podľa mňa vynikajúce, vymeniť po desiatich rokoch pôsobisko.
Oni tak menia aj kariéry – začínajú od piky.
Narodil som sa na západnom Slovensku, väčšinu života som prežil na strednom Slovensku a teraz som posledných 20 rokov tu. Teraz by som mal asi pokračovať aspoň do Svidníka, alebo na Ukrajinu /smiech/. Zmena je teda fantastická vec, ale také podnikanie človeka strašne priviaže na jedno miesto. Za socializmu bolo oveľa ľahšie zmeniť pôsobisko, aj keď tam bol väčší problém nájsť slušné bývanie. Dnes, keď ale predáš v Rožňave byt, v Bratislave si za to nekúpiš ani záhradku. Tým je človek dosť obmedzený – že už nemôže úplne slobodne pendlovať.
A čo si vypozoroval od toho 98-ho, keď si začal viac vnímať komunálnu politiku?
V roku 1998, keď sme v podstate vyhrali v rámci Slovenskej demokratickej koalície / SDK/ celoštátne voľby, vtedy som sa zapojil dosť intenzívne aj do komunálnej politiky. Najprv do takej politiky, keď sa vytvárali koaličné rady. Menili sa ľudia v štátnej správe, aby to aj malo nejaký zmysel, ale niekedy sa to až zvrhlo – a nepekne, čo som nebol rád. Pri povolebných rokovaniach som sa začal zoznamovať s primátorom, s poslancami, s ostatnými okresnými politikmi SMK, či SDĽ – tí tu boli vtedy dosť silní. V podstate v meste, čo si ja pamätám, vždy vládli zástupcovia SDĽ – to boli v podstate bývalí komunisti a Strana maďarskej koalície /SMK/. Demokratická strana tam mala jedného či dvoch poslancov, ale to ani neboli členovia DS.
Takže pravicové strany okrem SMK sa tu veľmi neuplatňovali. Všimol som si, že celý čas boli poslancami väčšinou nestraníci – nezávislí poslanci. Bývalý primátor /pozn. red.: dnes zástupca primátora František Kardoš/ bol pôvodne z SDĽ, až neskôr kandidoval ako nezávislý.
To je podľa teba dobre, alebo zle, že sa prezentovali pred voličmi ako nezávislí?
Jedna vec je, že v menšej obci už volia skôr konkrétneho človeka, ako jeho prípadnú politickú príslušnosť. V Rožňave je to práve na tej hranici: možno skôr volia ľudí ako politické strany. V takých Košiciach vyhrávajú voľby strany. Demokratická strana mala najsilnejšiu bunku vo Vyšnej Slanej. Zaujímavé bolo to, že tam bol jedno volebné obdobie starosta z Demokratickej strany a ďalšie obdobie komunista z SDĽ. A tak sa striedali, ale ľudia vôbec nevnímali, že ten je pravičiar a ten zas ľavičiar. Ak už mali jedného dosť, tak si jednoducho zvolili toho druhého /smiech/.
Tu v Rožňave to tiež nebolo vnímané politicky. Možno, že to bolo dobre. Neviem. Teraz prvýkrát máme primátora, ktorý je členom víťaznej vládnej strany. Dosť často počúvam, koľko peňazí nám sem preto doniesol. No ale ja som proti niečom takému, čo presadzuje náš premiér. Keď má dať peniaze, ktoré môže dať len do jednej obce a sú v dvoch obciach rovnaké podmienky, tak ich dá tam, kde je zvolený človek za jeho stranu. Keď už je to tak, nech aspoň losujú. Prečo by občania nejakej obce mali trpieť za to, že ich starosta nie je členom vládnej strany? Terajší rožňavský primátor sa stal primátorom asi preto, že je členom Smeru. Dovtedy nemal fakticky žiadny stranícky kandidát šancu, dokonca ani SMK tu nevíťazilo vo voľbách. A nepamätám si ani na jedného primátora, čo by tu zanechal za sebou nejakú hlbokú brázdu.
No ide aj o to, ako si tú brázdu definuješ. Pre niektorých je ňou chodník, pre iných dostavaná plaváreň.
Oni tu mali stále rovnaké volebné programy. Stále tam bola napríklad tá plaváreň. Tá spätná väzba od ľudí -voličov tu chýba. Keď prídu ďalšie voľby, tak sa nikto nepýta, čo nám ten a ten kandidát sľúbil, a či to aj splnil. V Rožňave má samozrejme najväčšiu moc primátor a vždy každý z nich presadil, to čo chcel. Alebo ak niekto chcel čosi presadiť, tak sa to dalo len cez primátora.
Ale každý primátor samozrejme hovorí, že nie on, ale poslanci o všetkom rozhodujú.
Teraz je prvýkrát situácia, keď je tam nejaká koalícia. Doteraz tam nikdy koalícia vytvorená na základe politických strán nebola. V minulosti boli niektorí členovia strany a zhruba polovica poslancov boli nezávislí. Ja som bol v predošlom volebnom období v stavebnej komisii a čo sme si tam odsúhlasili, tak si nepamätám, že by to zastupiteľstvo neschválilo. Taká bola procedúra. Riešili sme vždy stavebné veci, alebo predaj majetku. Členmi komisie boli väčšinou odborníci. Keď sme niečo neodporučili, tak to neprešlo a platilo to aj naopak. Nevidel som tam žiadnu veľkú politiku. Bolo to v období primátorovania Františka Kardoša, to znamená od roku 1998 do roku 2002. Ani raz som si za tie štyri roky nevšimol, že by sa tam presadzovalo čosi politicky.
Väčšinou sme sa tam (v komisii) dokázali dohodnúť, takže sme ani nemuseli hlasovať. Mestský parlament naše odporúčania vždy prijal. Preberali sme desiatky drobných vecí ako malé odpredaje pozemkov pod garáže a podobne, ale občas sa vyskytli aj väčšie problémy. Napríklad čo spravíme s pozemkami, kde dnes už stojí hypermarket TESCO. Tam sa navrhovali dva alebo tri projekty, nakoniec z nich nič nebolo. Zrejme na ne neboli peniaze. Nakoniec ten dlhoročný obrovský problém vyriešilo TESCO /smiech/.
Už v tom čase ma hnevalo, že sa ľudia sťažovali napríklad, že banány stoja v Rožňave 40 korún a v Košiciach iba 30 korún. Chudobná Rožňava a všetko je tu drahé. Nemali sme tu ani jeden super, či hypermarket. V Revúcej už mali predajňu Billa. Zrejme miestni podnikatelia mali dosť veľký vplyv na poslancov, nechceli tu mať hypermarkety.
Tu možno ani nešlo o to, aby nebolo TESCO, ale skôr o to, kde bude. Všade v civilizovanom svete sa hypermarkety stavajú na okraji miest.
Ja si pamätám, že sa schválilo to, že sa postaví takýto hypermarket – neviem už ktorej obchodnej siete, pri čerpacej stanici Shell. Doteraz tam nič nestojí. Za mnou tu boli pred pol rokom prvýkrát z Kauflandu, pretože tu, v tejto lokalite, kde sídli moja firma chcú stavať. A to už máme Billu, Lidl a Tesco. Neboja sa sem prísť so štvrtým subjektom. No ale ostali ticho, tak z toho asi nič nebude. Tieto obchodné siete nám tu ale dosť dlho chýbali. Taká Revúca bola na tom lepšie ako my a je to menšie mesto. Už skoro všetky okresné mestá tieto siete mali, len Rožňava nie.
Ešte raz: skôr ide o to umiestnenie.
No neviem, či bol problém v umiestnení, lebo všetci mali záujem práve o to miesto, kde je teraz TESCO. Ja som už potom nebol v komisii, takže neviem. V komisii sme dlho rokovali o Bille – mala byť tam, kde teraz stojí obchodné centrum. Nakoniec si vybrali budovu Jednoty. Poznal som zopár podnikateľov, ktorí tu mali obchody a veľmi sa bránili, aby sem vstúpili tieto obchodné siete, ktoré im nakoniec tie ich predajne zničili. V centre ostali v podstate len zvyšky predajní potravín.
Čo s rožňavskou nemocnicou? Pýtam sa preto, lebo ty sám si v dávnejšom rozhovore pre týždenník Gemerinfo /pozn. red.: tlačený regionálny týždenník, predchodca portálu Inforoznava.sk/ v roku 2005 spomenul štyri priority, ktoré máš. Bola tam kultúra, doprava, školstvo a zdravotníctvo. A rožňavská nemocnica je dosť akútny problém. Ako by si to navrhoval riešiť?
V ostatnom čase som sa tým veľmi nezaoberal. Odkedy patrí rožňavská nemocničná akciovka pod Košický samosprávny kraj, tak je vlastne rozhodnuté, čo s ňou bude. Ja som stále toho názoru, že čo sa dá sprivatizovať, nech sa sprivatizuje. Mám také skúsenosti so zdravotníctvom, že keď idem k súkromnému lekárovi, ktorý nepatrí pod nemocnicu, tak to je úplne niečo iné, ako keď idem do nemocnice, či už štátnej, alebo pod VÚC. V Rožňave je už len tá samotná stavba nemocnice otrasná.
No ale stavba sa nezmení tým, že tam príde súkromník.
Zmení! Teraz tam prišli napríklad dve súkromné lekárne. Bol tam/pozn. red.: vo vestibule poliklinickej časti/ nevyužitý, škaredý priestor. Dnes je to podľa mňa veľmi vkusne upravené. Veď tie priestory sa museli vykurovať za naše spoločné peniaze, teraz si lekáreň za to platí sama. Je to síce lekáreň konkurenčná lekárni rodine môjho priateľa / smiech/, ale čo môže byť len trochu súkromné, tak nech je súkromné. Tie chodby, tie hliníkové okná, to všetko je niečo neskutočné. Veď to musí len na kúrení zhltnúť obrovské množstvo peňazí. Keby sa možno podobne rozparcelovala táto nepekná stavba aj ďalej súkromníkom, určite by to vyšlo nemocnicu lacnejšie.
Teraz sú lekári v Rožňave rozlezení po kdejakých čudných priestoroch a v nemocnici sú pritom prázdne priestory. To by sa dalo využiť ako nejaké okresné centrum zdravotníctva. Teraz sú napríklad mnohí v bývalom Okresnom úrade a pritom sú to veľmi staré priestory. Je podľa mňa otázne, či sú vhodné pre zdravotníctvo. Keby sa napríklad v nemocnici vymenili okná… ale to by asi bolo lacnejšie postaviť novú. Je to pritom jedna z najnovších nemocníc v republike a všetko sa tam rozpadá. V nemocnici nie je ani kde ísť poriadne na WC. Vidieť, že to tam nemá gazdu. My, Rožňavčania, máme pritom smolu, veď ani riaditeľa momentálne nemáme, nieto poriadneho vlastníka. V kuse sa menia, nevidieť žiadnu koncepciu, žiadny záujem, aby nemocnica mala nejakú budúcnosť.
Kde sa zasekol projekt chodníka z Krásnohorského Podhradia do Betliara?
Nezasekol sa, on pokračuje. To je taká moja iniciatíva v rámci práce mojej firmy. Robíme pozemkové úpravy, zhodou okolností sa dostali do súťaže obce okolo Rožňavy. Prvé boli Krásnohorské Podhradie, Krásnohorská Dlhá Lúka, potom o dva – tri roky Jovice a Brzotín. Potom aj Rožňava, tú ale vyhrali Prešovčania, čo ale nevadí. Teraz, tohto roku, išla do súťaže obec Betliar. My už máme v prvých troch obciach projekty hotové, minulý týždeň som bol na rokovaní. Inžinierske stavby Košice vyhrali súťaž na stavebné práce, stavať sa začne tohto roku. Tento alebo na budúci rok by mali byť hotové prvé cesty. My sme navrhovali cesty tak, aby boli poprepájané obce medzi Krásnohorským Podhradím a Betliarom. Mali by tam byť zastávky v jednotlivých obciach pri zaujímavostiach, o ktorých ľudia teraz veľmi nevedia.
Bude to cesta pre autá, alebo pre peších a cyklistov?
Tá cesta je projektovaná ako prístupová k pozemkom, ktoré sme nanovo projektovali. Je navrhnutá tak, aby spájala všetky katastrálne územia. Pôjde okolo Krásnohorskej jaskyne, kde už začína fungovať cestovný ruch. Potom pôjde okolo Brzotínskych rybníkov s projektovanou odbočkou na juh k Slavcu a smerom k Domici. Potom cez Brzotín popri Rožňave až do Betliara. Bude to fungovať ako pri Bratislave na hrádzi, kde sa dá korčuľovať, bicyklovať a bude to celkom zaujímavá trasa. My tú v prvom rade prístupovú cestu projektujeme tak, aby sa dala využiť aj na tieto účely.
Aká ja tvoja predstava o narábaní s verejným priestorom v Rožňave? Ako by to malo fungovať? Podľa niektorých sa mesto nestará dobre o verejný priestor, vravel si, že všetko potrebuje mať gazdu.
Jestvujúci vlastnícky stav je taký, že ten priestor patrí mestu. Komu inému? Možno, že by pomohlo, keby sa starosta volil doživotne /smiech/. Potom by tu už bol gazda.
A potom by sa to dedilo /smiech/.
No iné riešenie v obciach a mestách nevidím, ako to, že verejný priestor musí byť mestský a musí byť prístupný pre všetkých, hoci sú aj súkromné verejné priestory, ako je napríklad parkovisko pred Tescom. Parkuje sa tam zdarma, pritom sa nikto nestará, kam idem a kedy sa vrátim. Ale okrem takýchto obchodných aktivít nie je veľa iných možností. Potom sú už asi len štátne pozemky a to by bolo oveľa horšie riešenie. V Rožňave sú len mestské, súkromné a pred nemocnicou snáď aj pozemky patriace VÚC. V meste mesto, v obci obec. A volení zástupcovia by mali byť gazdovia.
Osobne ma veľmi rozčuľuje, že keď sa večer vraciam z práce, nemám kde zaparkovať. Pritom je tam veľa miesta, no autá parkujú krížom krážom. Stačilo by nakresliť čiary a bolo by po probléme. Hnevám sa možno nespravodlivo na mojich susedov, že jednoducho všetci myslia iba na seba. Parkovanie, myslím si, trápi každého, dnes má auto skoro každý. Každému sa stane, že príde neskôr a nemá kde parkovať. To ma ale nesrdí, že je plné parkovisko, kvôli tomu som sa nikdy nehneval, ale keď vidím, že by sa ešte zmestilo päť áut, keby boli usporiadane poukladané. Pritom je to také jednoduché a lacné riešenie, stačilo by pár litrov farby, a pár nezamestnaných.
Aká je tvoja predstava o primátorovi. Ako by mal vyzerať vhodný kandidát?
To je môj dlhoročný problém, odkedy som sa začal komunálnej politike venovať.
Mala by to byť prirodzená autorita, alebo stačí aby to bol úradník?
Úradník nie, v žiadnom prípade, mal by to byť antiúradník. Nájdu sa na Slovensku dobrí, ale Rožňava? Mne sa zdalo, že v roku 2002 som našiel dobrého kandidáta. Spoznal som ho cez hokej, bol aktívny, angažovaný, sám navrhoval riešenia. Pritom predtým odmietal kandidatúru, ale keď sa jeho osobná situácia zmenila, kandidatúru prijal. Bol to Dušan Pavlík /pozn. red.: poslanec MsZ/. Dokonca bol vo voľbách taký úspešný, pričom kandidoval prvýkrát, že zo šiestich kandidátov bol na druhom mieste tesne o pár sto hlasov. Pri hokeji nezastával žiadnu oficiálnu funkciu, ale stále niečo zlepšoval, vymýšľal a sám od seba pomáhal. Príkladom jeho aktivity je U-rampa pri zimnom štadióne. To je jeho snaha, sám zohnal sponzorov, u mňa na dvore ju sám poskladal. Tak nejako si predstavujem človeka vhodného na primátora, ktorý by sa staral. Pre mňa z tých rožňavských kandidátov bol z tohto hľadiska najprijateľnejší. V Rožňave je taká nálada, že tu musí byť primátor Rožňavčan, myslím rodák z Rožňavy. Ja nie som o tom úplne presvedčený, dotyčný musí ale mesto prijať za svoje, a musí to samozrejme byť čestný človek. Na komunálnej úrovni je to určite dôležitejšie, ako to, či inklinuje k pravici či k ľavici.
Čo si ty predstavuješ pod dobrou komunálnou politikou?
Malo by to byť bez „politiky“. Mesto sa má starať o základné veci, aby tu bolo čisto, aby boli zjazdné cesty, aby sa tu v noci svietilo, aby sa mohol človek dostať pešo bezpečne domov aj v sobotu večer. Nemalo by podnikať, primátor má vybrať dane a spravovať ich. On nie je zodpovedný za vysokú nezamestnanosť. Keď je mesto či obec bohatšia, môže podporovať šport či kultúru, ale som zásadne proti tomu, aby sa na akejkoľvek úrovni finančne podporoval šport len preto, že títo budú reprezentovať mesto. V záujme mesta by mala byť napríklad starosť o vytvorenie dobrých podmienok na rôzne športové, či kultúrne aktivity detí a mládeže. Koníčky dospelých by si mali financovať dospelí sami. Mesto nie je podnikateľský subjekt, nepotrebuje reklamu.
Keby mali ľudia viac peňazí aj z dôvodu nižších daní, financovali by svoje záujmy svoje a svojich detí lepšie a zmysluplnejšie ako mesto, či štát. Nech sa sám každý rozhodne, či a koľko bude investovať do svojho koníčka.
Čo keby som chcel investovať do prevádzkovania výherných automatov, či šľachtenia psích bojových plemien? Tiež zainvestujem do toho, čo ma baví.
Môžeš, samozrejme, a aj sa to deje, no mesto má možnosť prijať určité obmedzenia, najmä keď sú v záujme a vôli občanov mesta, či obce vo všeobecnosti.
Myslíš že neexistuje niečo také ako verejne prospešné dobro? Niečo vhodné a nevhodné pre spoločenstvo?
Vždy za tým musíš vidieť konkrétneho človeka.
Čo spôsobuje to, že sú ľudia apatickí, keď majú možnosť angažovať sa na komunálnej úrovni?
Myslím si, že je to stále rovnaké. Je to prirodzená vlastnosť človeka, že sa stará najprv o seba a svojich najbližších a až potom o veci verejné. Keď som sa začal v roku 1998 zaujímať o komunálnu politiku, bol som rozčarovaný z toho, že ma nezvolili. Ja som im chcel dobre a oni ma nezvolili /smiech/. Čítal som mnoho dobrých programov menej známych ľudí, kandidátov, ktorí sa predtým neangažovali v politike a neboli zvolení. Ľudia dnes nie sú apatickejší, sú rovnakí – niektorí sa o veci verejné starajú starajú viac, druhí menej.
Ale prečo, keď je možnosť viac vecí ovplyvniť? Vonkajšie podmienky sa zmenili, keď sa zmenil politický systém. Teoreticky by to malo byť tak, že by sa ľudia mali (mohli) zaujímať viac, nie?
Aktívne som sa zapojil do politiky už vo VPN /ponz. red.: hnutie Verejnosť proti násiliu z novembra 1989/, potom som bol určitý čas verejne dosť pasívny. Bol som spokojný, padol socializmus. Zase som sa zaktivizoval, keď hrozili problémy s Mečiarom. Potom som si povedal, že keď sa to podarí, zase sa budem venovať svojej robote, záujmom. Medzitým sa popri mne prehnalo toľko ľudí, ktorí pri prvom neúspechu v politike zhasli. Na svojich spolustraníkoch si cením, že vydržali, aj keď dnes asi nemáme šancu na zvolenie. Náš predseda Peter Zajac je napríklad v politike od roku 1989, aj keď by už určite nemusel. Má dobrú prácu, prednáša na univerzite v Berlíne. Ale asi má stále čo povedať, čo dať. Momentálne poznám okolo seba veľa aktívnych ľudí, aj mimo politiky. Každý je aktívny na to, na čo si trúfne. Možno, že je dobré, že dnes ľudia veľmi neriešia politiku. Nech riešia to, čo si myslia že riešiť vedia a to, čo ich baví.
Treba podľa teba kričať hlasno, keď sa niekomu v komunálnej politike niečo nepozdáva? Zaujíma ma aj miera zapájania sa, toho kričania.
Ja som veľmi rád, že máme možnosti, napríklad ako je internet. Pred 13-timi rokmi to nebolo, teraz sa môže do verejných diskusií zapojiť každý kto chce a na akejkoľvek úrovni. Ja na internete vidím, že Rožňavčania sa zapájajú, hnevá ma len, že je to často len anonymné. Neviem sa s tým človekom skontaktovať, keď má zaujímavý príspevok. Ľudia sú napríklad aj na tomto portáli dosť aktívni, ale divím sa, že sa tam nezapájajú do diskusie mestskí poslanci. Možno nevedia obsluhovať počítač, alebo sa boja, že sa zosmiešnia, neviem. No diskutovať napriek tomu treba.
Prečo podľa teba nefunguje diskusia? Veď tu na seba fyzicky narážame.
Je to čudné, mňa napríklad hnevá, keď má mesto svoje noviny a za naše dane sa tam poslanci chvália, každý mesiac si tam iný poslanec robí predvolebnú kampaň. To nie je diskusia. Mne by to bolo trápne. Nepíšu tam, že „teraz som zle hlasoval, ospravedlňujem sa, alebo sa mi podarilo za korunu kúpiť Čierny orol“ /smiech/. Všetci sa len chvália. Je tu priestor a diskusia nie je.
Prečo tu podľa teba nie je občianska spoločnosť?
Je. A nie je? Definíciu nepoznám. My sme občianska strana, napríklad. Desí ma národnostné delenie ľudí, ja som asi svetoobčan. Mám nedobrý pocit z toho, keď sa ľudia separujú napríklad na základe národnosti. Či už Maďari pri soche Kossutha, alebo tí naši vyholení chlapci raz za čas pochodujúci po meste. Videl som tu zo dva krát pochodovať Kotlebu s tými 17-ročnými deťmi. Nemám to rád.
Ďakujeme za rozhovor.
Rado Kovács, Belo Hefler
Foto & Video: Matúš Bischof, Belo Hefler
Prechádzajúce rozhovory si môžete prečítať v rubrike ROZHOVORY, alebo kliknutím sem.
