Otvorene a o všetkom

Rozhovor s prvým mužom mesta Vladislavom Laciakom (SMER-SD). A nie hocijaký. Otvorenosť, informačná hodnota a hĺbka slov je vďaka všetkým trom aktérom v našich rožňavských pomeroch celkom jedinečná.
Primátor mesta sa „spovedá“ portálu Inforoznava.sk nezvyčajne priamo – presvedčte sa sami.
Rozhovor je síce rozsiahly, potrebujete naň dostatok času, ako pomoc nech vám slúžia medzititulky. Prajeme vám inšpiratívne čítanie

Začnime trocha netradične… Prečo ste sa rozhodli súhlasiť s poskytnutím rozhovoru médiu, ktoré je v meste vnímané ako médium opozičné? V našich pomeroch to totiž nie je samozrejmosťou.

„Ale ja si nespomínam, žeby som niekedy odmietol rozhovor alebo odpoveď na nejakú otázku akémukoľvek médiu – nech sú to dajme tomu priateľské, nepriateľské resp. opozičné či koaličné médiá. Jednoducho po dvoch rokoch – lebo dnes (t.j. 28.12.2008 – poznámka redakcie) sú to presne dva roky, čo som bol inštalovaný do funkcie primátora – sme sa počas jarmoku s Belom Heflerom /majiteľom a prevádzkovateľom portálu Inforoznava.sk/ stretli a vtedy sa pýtal, či ten rozhovor môžeme urobiť . Následne mi napísal email a tam dostal odpoveď. Keby bola tá otázka prišla v inom čase počas týchto dvoch rokov, tiež by dostal takúto istú odpoveď. My sme s Inforožňavou od volieb už nejaký rozhovor robili.“

Tak troška inak. Dostali ste ponuku na rozhovor aj od niekoho iného?

„Ale tých rozhovorov je stále veľa – napríklad s Korzárom sa rozprávame týždenne niekoľkokrát. Myslím si, že v tomto Rožňava urobila kus roboty oproti ostatným rokom, ostatným volebným obdobiam, pretože my minimálne trikrát do roka robíme tlačové konferencie…“

Mali sme skôr na mysli takýto bilančný rozhovor, nie rozhovor ku konkrétnym témam.

„Nevedel som síce o tomto rozhovore, že bude bilančný – ale môže byť. Je to zhodou okolností naozaj druhé výročie od môjho nástupu do funkcie. Zajtra (t.j. 29. 12.2008) budem maťpríhovor k poslancom, pretože máme také krátke koncoročné – trošku pracovné ale aj slávnostné -zastupiteľstvo, tak vari trošku pobilancujeme. No ale musím sa priznať, že ste to načasovali naozaj dobre.“

Keď hovoríte o svojich dvoch rokoch vo funkcii primátora, nemáte po nich pocit, že ste na verejnosti vnímaný tak trochu dvojako – schizofrenicky? Na jednej strane veľmi pozitívne ako lekár – odborník vo svojej oblasti a na strane druhej čoraz viac negatívne ako politik, prvý muž mesta, ktorý pomaly stráca u občanov podporu?

„K tomuto sa ťažko môžem vyjadriť. Potleskomer – voľby – je u nás každé 4 roky a vtedy občania povedia, či politik má ich podporu alebo nie. Ťažko sa mi odpovedá aj na tú prvú časť, pretože sám neviem potvrdiť, či som dobrý lekár, to potvrdzujú pacienti.“

Tam ale spätnú väzbu dostávate permanentne.

„Toho lekára sa snažím robiť už len kvôli tomu, že si myslím, že je veľké šťastie či doslova dar Boží, keď má človek jedno seriózne povolanie a nie je odkázaný na politiku. Je to totiž ohromne oslobodzujúce. Môžem povedať, že zamestnávam kvalitného lekára, kvalitné sestričky a ja sám sa snažím chodiť robiť do ambulancie minimálne raz alebo dvakrát do mesiaca, aby som nestratil klientelu. A na to, či som kvalitný lekár, možno môžem odpovedať tak, že zatiaľ pacientov nestrácam.“

Ale práve vďaka týmto kontaktom s ľuďmi ste mohli nadobudnúť za tie dva roky nejaký základný pocit, ako ste ako politik vnímaný.

„Viete, môj pocit je vždy skreslený, lebo tí, čo sa s vami rozprávajú – a hlavne keď ste v nejakých funkciách – vám málokedy povedia do očí niečo kritické. Väčšinou vám lichotia, alebo vás chcú pochváliť. Ale to je už medzi ľuďmi tak, to nie je len vlastnosť Slovenska. Na druhej strane, tí, ktorým sa nepáčite, to hovoria v inom éteri, povedzme u vás. Ale to, že mu časť fandí a časť nefandí, asi prežíva každý politik. A keď som povedal politik, tak hneď dodávam, že ja sa nejakým extra veľkým politikom byť necítim. Berme to tak, že na úrovni samosprávy je politik skôr občan v nejakej funkcii. Vždy sa nájde veľká časť, ktorá tú vládnucu garnitúru mohutne kritizuje, ale prečo potom nevyhrá tá druhá časť? Rozhodujúce teda je, čo povedia ľudia, keď príde ich čas hovoriť – tým potleskomerom sú teda naozaj voľby.“

UROBIL SOM AJ ROZHODNUTIA, S KTORÝMI SOM VNÚTORNE NESÚHLASIL

Spomínali ste, že je veľmi oslobodzujúce mať druhé povolanie popri tom politickom. V čom je to oslobodzujúce?

„Oslobodzujúce je to predovšetkým preto, že nemusíte byť poplatný predovšetkým politickým stranám – môžete byť kúsok sám sebou a to je veľmi dôležité. Ale aby sme to nedémonizovali, aj v meste je veľmi dobré mať za sebou „politikum“, ale musí to mať istú hranicu, lebo inak to stráca tú zdravú rozumnú mieru. Mne trvalo tiež určitú dobu, kým som sa z toho čiastočne vymanil. Aby som to povedal úplne jednoznačne: ja sa stále hlásim k mojej politickej príslušnosti, som člen strany SMER-SD a myslím si, že aj svojím „naturelom“ som sociálny demokrat. No vždy je tam aj to ale… Určite mám totiž v mnohých veciach aj pravicové myslenie. Napríklad vidím, že v zdravotníctve išli oveľa lepšie veci, ktoré boli v súkromných rukách. Najhorší správca pre zdravotnícke zariadenia bol vždy štát, VÚC alebo mesto.“

To je nezvyčajné počuť z úst sociálneho demokrata.

„Ale veď to s tým nemá nič spoločné. Aj terajšia sociálna demokracia rozhodne nechce niečo zoštátňovať alebo kolektivizovať. Myslím si, že sociálna demokracia má svoj význam predovšetkým v tom, ako sa má prerozdeľovať to, čo štát dostane. Tam má byť určitý stupeň solidarity. Ale inak až taký rozdiel medzi pravicou a ľavicou na Slovensku nie je – to si povedzme na rovinu.

Ale vráťme sa ešte k tomu, v čom je to oslobodzujúce. Civilné povolanie – pokiaľ je dobré, a lekárske povolanie je dobré, nadčasové a večné – umožňuje človeku, aby zostal sám sebou. Nemusím podliehať tlakom politikov či tlakom občanov. A ako by som bol pred dvoma rokmi vari s rovnakou veľkou radosťou privítal akýkoľvek výsledok volieb, tak aj o dva roky budem spokojný, keď to dopadne tak alebo onak. Robím totiž obe tieto povolania pomerne rád.“

Teraz ste jedným dychom povedali, že v politike niekedy musíte podliehať istým tlakom.

„No veď keď ste členom nejakej politickej strany, keď ste použili ich fasádu a ich vplyv, ktorý existuje, tak musíte byť do určitej miery lojálny. A teraz ide o to, aká je tá miera. Čo počúvnete, čo nepočúvnete. Do akej miery ste ochotní ísť aj proti a zachovať si vlastný charakter a do akej miery musíte skláňať hlavu. Mne moje civilné povolanie pomáha v tom, že tú hlavu až tak veľmi skláňať nemusím.“

A keď ste hovorili o lojálnosti politickým stranám, spočívala tá lojálnosť aj v tom, že ste niekedy – v záujme koaličnej spolupráce – museli urobiť rozhodnutia, s ktorými ste vnútorne nesúhlasili?

„Najlepšie by bolo odpovedať tak, že som nikdy takéto rozhodnutia neurobil, ale nie – urobil som takéto rozhodnutia.“

Môžete ich aj pomenovať?

„Poviem ich. Napríklad si myslím, že sa rozhodne patrilo byť pred dvoma rokmi po voľbách o niečo veľkorysejší. Nebolo potrebné robiť povedzme komisie alebo kádrové zmeny až tak striktne koalične. Určite by sa nič nestalo, keby sme napríklad do komisií boli dali určitú časť – trebárs proporcionálnu – nezávislým. To sa nemuselo robiť tak tvrdo. Po voľbách sa nám podsúvalo, že sme robili v meste nejaké veľké kádrové zmeny, ale povedzte mi, čo také sme urobili? Vymenili sme riaditeľa mestských lesov – a tam si myslím, že sme dali kvalifikovaného človeka, to chyba nebola – vymenili sme prokuristu 1. Rožňavskej – tiež prišiel kvalifikovanejší človek. Bývalý primátor sa stal viceprimátorom, čo sa síce bralo tiež rozporuplne, no ja si za týmto rozhodnutím stále stojím. Prišiel som totiž z politicky amatérskeho prostredia ako lekár a bolo pre mňa teda veľmi dôležité, že tam bol človek, ktorý túto funkciu 8 rokov robil a s ktorým nemám žiadny ľudský problém. Bol som síce 4 roky poslancom, ale poslanci sú „len“ externisti, ktorí majú temer všetci svoje civilné povolania a poslancovanie robia len veľmi okrajovo na veľmi maličký úväzok. Jednoducho takto to ide.“

A myslíte si, že je to tak správne?

„Mne neprísluší rozhodovať o politickom systéme, ktorý som nevymyslel. Každého z poslancov zvolili občania, nikto tam nebol dosadený, nikto tam nie je nelegálne, tak zrejme to je správne, keď ich zvolili. Druhou stránkou takejto demokracie je, že sa tam dostávajú ľudia, ktorí sú v podstate skutočne amatérski. Ale takí sme boli všetci.“

Nepremýšľali ste na začiatku – keď ste nastúpili na primátorský post – že by mohlo byť vašou výhodou práve to, že ste v politike amatér? A následne by výhodou mohlo byť aj systematicky sa neobklopovať ľuďmi, ktorí už v politike pôsobili?

„Takúto otázku som si nedával. Ani som sa do politiky nejako extra nechystal. Chápte to tak, že prvé týždne a mesiace môjho primátorovania boli naozaj ťažké. Veľakrát som si vyčítal, do čoho som to vlastne vošiel.“

NAZVIME TO „VEĽMI VOĽNÁ KOALÍCIA“

Keď ste hovorili o lojálnosti voči politickým stranám, tak ste už trošku načali hodnotenie fungovania koalície. Vyhovuje Vám doterajšia spolupráca s lídrami koaličných strán, Jánom Babičom (SMER-SD) a Petrom Legnárom (SMK), ktorí sú na verejnosti vnímaní kontroverzne?

„Ja pracujem predovšetkým s devätnástimi poslancami, tí sa nezmenili. Ľudia zostali tí istí, zostali tí istí aj lídri politických strán. Čo je ale podstatne mäkšie a trvá to už viac ako rok od vlaňajšej jesene, je, že koalícia je, nazvime to, „veľmi voľná“. Môžete to vidieť aj na priebehu zastupiteľstiev. Momentálne je pre mňa radosť ich robiť, pretože sa veci racionálne vysvetlia. Už sa nedohadujeme v nejakej pevnej koalícii, ale dohadujeme sa s jednotlivými 19-timi poslancami a rozhodnutia prechádzajú často jednomyseľne. Racio už trošku prevažuje nad politikou. Ale aby ste ma správne chápali, ja sa naozaj nechcem z politiky vyvliecť. Keď bude spolupráca fungovať dobre, ja to vítam. Ale nesmie fungovať neprirodzene, násilne a nesmú sa podsúvať veci, ktoré sú proti mojej prirodzenosti, môjmu morálnemu presvedčeniu. Možno som mal prvé mesiace s týmto problém, ale teraz sa proti tomu viem smelo a úplne otvorene postaviť. Stále teda verím, že sa koalícia v nejakej rozumnej miere udrží. Ale len v určitej miere.“

Ako sa z „pevnej“ koalície stala – ako ste to pomenovali – „voľná“ koalícia?

„To asi nie je otázka priamo na mňa…“

…nie len na vás.

„To je asi otázka na lídrov politických strán. Vlani takto pred rokom sme tu sedeli o poschodie vyššie a pýtali ste sa na obsah koaličnej zmluvy. Skúste sa spýtať tých, ktorí sú za ňu zodpovední. Ja nie som šéf ani jednej politickej strany, ja som primátor mesta a túto otázku treba dať pánovi Legnárovi z SMK a pánovi poslancovi Babičovi zo SMER-SD a spýtať sa ich, prečo je to také voľnejšie. Mne osobne to takto vyhovuje viac.“

Prečo?

„Hovoril som o tom pred chvíľkou. Pretože nie sú žiadne tlaky z politického koaličného grémia. Napriek tomu som ochotný sa s obidvoma pánmi kedykoľvek veľmi dobre porozprávať a pokiaľ uznám, že ich dôvody pre niečo sú racionálne, tak o tom niečom môže byť reč. Len si už teraz viem povedať veľmi zreteľne na niektoré otázky „nie“.“

Kedy sa to tak rozvoľnilo?

„Minulý rok na jeseň.“

A prečo práve vtedy? Nebude to asi náhoda.

„Opäť to asi nie je otázka na mňa. Oni by vedeli na túto otázku odpovedať lepšie. A ešte by som to spresnil, aby nedošlo k akémukoľvek nedorozumeniu. My nemáme ani s Legnárom ani s Babičom žiadny osobný spor. Určite boli v mnohých veciach pomocou. Mám ohromne dobrý vzťah s pánom županom Trebuľom, ktorý nám vie skutočne v mnohom pomôcť. Mám veľmi dobrý osobný vzťah s podpredsedom vlády Čaplovičom, s predsedom vlády, s ministrami za SMER-SD…takže to politikum tam musí byť, len musí mať svoju mieru a mne sa zdalo, že prvú polovicu volebného obdobia to túto mieru trošku presahovalo. Teraz je to také vyrovnané a ja pevne verím, že tlaky na spevnenie toho vzťahu nebudú.“

A v čom to tú mieru presahovalo?

„Politika je nielen o iluzórnych veciach, politika väčšinou veľmi konkrétna. Konkrétna býva hlavne v ekonomických veciach.“

Skúste byť aj vy konkrétny.

„Veď ste to sledovali aj vy. Sú kúpy, sú predaje, sú funkcie.“

My možno áno, ale čitatelia, ktorí budú tento rozhovor čítať, to možno nevedia.

„Bol to celý ten minulý rok a práve tam sa to potom rozvoľnilo a zaviazlo. Osobne som len rád, že sa to udialo takto. Možno ste si aj všimli, že teraz idú aj veci pomerne ľahko. Najviac sporov medzi susedmi na dedinách bolo vždy ohľadom majetku. Tak aj v politike je to tak, že najviac k dochádza k sporom, keď sa niečo predáva, alebo keď sa niečo kupuje. Tých funkcií, kam by tí ľudia mohli ísť, mesto až tak veľa nemá. Nakoniec, to sa porozdeľovalo hneď po voľbách, ale ako som opakoval, nejaké extra zmeny oproti minulosti neboli. Ale predovšetkým sú to tie majetkové veci. Možno, že ste to registrovali. Zatiaľ je to v malej miere, ale robíme prvýkrát už aj nejaké elektronické aukcie a ja som ochotný, a naozaj to deklarujem úplne verejne, väčšiu časť všetkých týchto obstarávaní robiť elektronicky. Mali sme rozhovor pred dvoma týždňami s firmou, ktorá nám ich zabezpečuje. Zatiaľ sme len tak sondovali, skúšali, ale nemám s tým žiadny osobný problém, keby sa prevažná časť vecí robila takto.“

Teraz, keď chýbajú dva roky do ďalších volieb, ste povedali, že už vlastne veríte, že sa koalícia, alebo vzťahy v nej nebudú spevňovať, budú takéto voľné. Nemyslíte si, že s blížiacimi sa voľbami budú tie vzťahy opäť nejakým spôsobom tuhnúť?

„No môžu byť snahy, že budú chcieť mať tie tlaky väčšie, ale nepredpokladám, že by snahy boli neprekonateľné. Ja si myslím, že už teraz sú aj moje postavenie aj moja skúsenosť také, že si to viem vyriešiť. Myslím si, že budúci rok pôjde dobre, ten štvrtý rok už dobre nepôjde. Tam sa určite objavia ďalší kandidáti aj medzi poslancami, aj ďalší. Spolupráca koaličných strán, i keď aj teraz je pomerne voľná – použime ten výraz, posledný rok už nebude temer žiadna. Už som taký posledný rok zažil, takže predpokladám, že bude hrať každý na vlastné tričko. Ešte nás čaká jeden rok, kde sa dá naozaj spolupracovať so všetkými 19-timi poslancami.“

„PÉENKA“ NA KÚPALISKU? : DOBRÝ POCIT Z TOHO NEMÁM DOPOSIAĽ

Poďme k niektorým nedovysvetleným momentom, ktoré sme za tie dva roky postrehli. Istotne ste zaregistrovali podozrenie, ktoré sa objavilo na internetovom fóre mesta. Týka sa zástupkyne prednostu Mestského úradu, ktorá mala počas PNky, podľa vyjadrenia anonymného občana, predávať v stánku s občerstvením. Zaujímali ste sa o tento prípad?

„Isteže, aj my sme dostali podnet na našu webovú stránku. Aj sme o tom vedeli. Samozrejme, vedeli sme, že je na chorej. Vedeli sme, že je to podujatie v lete. Osobne som žiadal, aby naozaj uznali, že v čase, keď niekto sponzoruje podujatie na kúpalisku, nie je vhodné trvať na tom, že tam chcú predávať. To, či ta osobne predávala, alebo nie, neviem, ja som na tom podujatí večer naozaj nebol. V tom čase som bol doma. Dali sme podnet do Sociálnej poisťovne, aby to prešetrila, pretože ona na mestskom úrade neurobila žiadny priestupok. Bola na chorej, v tom čase do roboty nechodila. A to, ako to došetrila Sociálna poisťovňa, to je už ich vec. Oni sú platcovia nemocenských dávok, takže to je už v ich kompetencii, ale požiadali sme Sociálnu poisťovňu.“

Tam ide skôr o ten pohľad mesta ako zamestnávateľa. Podnikateľ v nejakej firme – aby tá firma ďalej fungovala – by sa musel zaujímať o to, či sa to stalo, alebo nie. Minimálne nejakú etickú zodpovednosť by z toho vyvodiť musel. To by bola prvá otázka: Nemyslíte si, že je na mieste minimálne k tomu zaujať stanovisko?

„Ja som jej to dal dosť jasne najavo. Doteraz sa snaží akože z toho podozrenia, alebo z toho faktu vyjsť von, ale neviem, čo iné by som mal urobiť. Viete, naozaj aj v tomto existuje nejaká prezumpcia neviny. Pokiaľ to naozaj spáchala, tak jej Sociálna poisťovňa určite siahla na nemocenské, pokiaľ to nedokázali, tak sa to asi potom nestalo. Ja neviem.“

Tu ide skôr o to, či ste sa vy ako zamestnávateľ nezaujímali, či sa to skutočne stalo, alebo nestalo.

„No zaujímal som sa, aj som si ju zavolal. Ona tvrdila, že nie.“

Dospeli ste ako zamestnávateľ k bodu, keď ste si povedali, že áno, teraz mám z toho dobrý pocit, už sa tým ďalej nemusím zaoberať?

„Nie, ja ten dobrý pocit nemám z toho doposiaľ. Už len vzhľadom na to, že som ju explicitne žiadal predtým, pretože ona chcela, aby tam mohli rožňavskí podnikatelia predávať. Viete, keď nám niekto zaplatí celú tú akciu, tak je to určitá exkluzivita. Veď z toho sa to zaplatí, že tam bude aj predávať. S invektívami od rožňavských podnikateľov sme sa stretli aj vtedy, keď tu bol Elán. Pýtali sa, prečo tam nemôžu predávať. No preto, že nám nezaplatia ten Elán. Elán stál vyše milióna korún a platili ho tí, ktorí tam predávali, tí, čo tam boli. Inak by to neurobili, keby sa im tam priplietlo desať alebo dvadsať ďalších subjektov, ktoré tam budú mať svoje predajné stánky. Toto v Rožňave niekedy nevedia prijať. Samozrejme, keď zaplatíte Elán vy, tak nech sa páči. Budete tam mať exkluzivitu vy. Toto nevedeli pochopiť.

Z toho som mal prvý nie dobrý pocit. Doteraz sú tie vzťahy určite trošku narušené, i keď si myslím, že pani inžinierka sa momentálne snaží, aby to odčinila. Ale čo som mal iné urobiť? Na Mestskom úrade disciplínu neporušila. V tom čase bola na chorej, do roboty nechodila a či porušila liečebný režim – ja som atestovaný posudkový lekár – to musí niekto dokázať. A potom ju musí spenalizovať a keď ju spenalizoval, tak je to v poriadku. A keď ju nespenalizoval, zrejme došiel k tomu, že to asi neurobila.“

Vy viete, či ju niekto spenalizoval, alebo nie?

„To vie Sociálna poisťovňa. Oni nám už výsledky potom nedávajú. A nie sú povinní nám to oznamovať. Ale podnet, aby to prešetrili, sme im dali my.“

A keď to zasadíme do širšieho kontextu: Nedávno bola vyhlásená súťaž o logo a slogan mesta. Svojím spôsobom aj takto sa pravdepodobne snažíte budovať dobrý imidž mesta navonok. Keď to teda zasadíme do tohto kontextu, nežiadalo sa nejako vehementnejšie sa dištancovať? Či sa to stalo, alebo nestalo, nejakým spôsobom sa – v súlade s tou líniou budovania dobrého imidžu mesta – dištancovať od tejto celej kauzy. Pani zástupkyňa má navyše v náplni práce aj masmediálnu politiku a koordinovanie prístupov k verejnosti. Nie sú práve takéto kauzy tým, čo mestu škodí?

„ Ja by som rozhodne nedával dokopy eventuálne porušenie liečebného režimu s logom a sloganom mesta. Nemá to naozaj nič spoločné. Snažíme sa už dve desiatky rokov byť právnym štátom. Keď jej niečo dokázali, mala byť spenalizovaná a to je všetko. Na nejaké logo mesta to nemá žiadny vplyv.“

Nie na logo mesta, na budovanie dobrého imidžu mesta.

„Imidž mesta je aj to, že nespravodlivo niekoho neobviníme, neodsúdime.“

Nejde o obvinenie, ale o dištancovanie sa.

„ Ja som sa od toho dištancoval úplne jasne. Ja som povedal, treba to prešetriť. Keď to bude tak, tak má mať svoj zaslúžený trest, ale nehádžme niečo zase na pranier. Viete, všetci sme mali naozaj pred tými dvadsiatimi rokmi plno rečí, že treba dať ľuďom možnosť osobných aktivít. Že súkromné aktivity sú základ. Neodsudzujme ľudí, ktorí sa niečo snažia robiť aj mimo svojej pracovnej doby. Keď niekto niečo prevádzkuje, to ešte neznamená, že je nemorálny, že je nejaký zločinec. Ide o to, či neurobila chybu, či to nerobila počas pracovnej neschopnosti a to ja neviem dokázať. Ja som ju tam ani nevidel, ani som tam nebol a podnet na prešetrenie som dal. Myslím si, že to, čo sme mali urobiť, sme urobili.“

Lenže to je bežný štandard v západných demokraciách, že keď sa stane nejaký škandál, tak sa vyvodzuje politická zodpovednosť.

„No dobre. Aby sme si povedali aj to svoje. Možno, že poviem aj to, čo by ste chceli počuť. Pani inžinierka Gressa bola nominantka Strany maďarskej koalície (SMK). Tú nomináciu sme rešpektovali, pretože je dôležité, aby si koalícia dodržiavala svoje veci a v tom nevidím nič neprirodzené, ani nič zlé, keď sa koalícia dohodne. To miesto, všetci dobre viete, bolo vytvorené vlastne na žiadosť SMK, myslím si, že to netreba tajiť. A tento prehrešok SMK nepokladala za taký dôležitý a silný, aby ju stiahla, alebo aby tú nomináciu vymenila. Takže dajme tú otázku skôr tým, ktorí ju tam nominovali.“

V tejto súvislosti ste sa pred dvomi rokmi vyjadrili, že to miesto považujete za potrebné. Keď sa pozrieme do štátnej správy, tak tam to funguje tak, že riadiaci pracovník si svojho zástupcu počas svojej neprítomnosti vyberie z ostatných pracovníkov – nie je to teda funkcia na plný úväzok. Znamená to, že pán prednosta je trvale neprítomný? Je to taký istý princíp, aký sa používa napríklad aj vo vláde, keď minister spravodlivosti Harabín je zároveň aj podpredsedom vlády.

„Neporovnávajme, čo je neporovnateľné. Organizačnú štruktúru mesta neurčuje explicitne nejaký predpis. Túto zmenu organizačnej štruktúry schvaľovali poslanci, neschvaľoval som ju ani ja ani pán prednosta. Spýtajte sa skôr pána prednostu Mestského úradu, či je preňho táto funkcia potrebná, či svoju robotu zvládne sám. Pretože on je riaditeľ toho „závodu“, ktorý sa volá mesto a on riadi tú mravenčiu, dennú prácu. Je veľmi dobre, že to riadi tak ako to riadi, pretože primátor sa potom nemusí zaoberať tými dennými „malichernosťami“ a problémami. Či mu je tá funkcia potrebná – dajte tú otázku jemu, čo vám na to odpovie. Ja dennú činnosť Mestského úradu neviem hodnotiť, akceptoval som však, že toto miesto bude vytvorené a naďalej to akceptujem. To je všetko, čo by som k tomu povedal.“

Rozprávali ste sa s prednostom o tomto mieste pred tým, ako bolo vytvorené?

„Ale samozrejme.“

DOM SLUŽIEB: 1. ROŽŇAVSKÁ NEMALA NA INVESTÍCIE

Posuňme sa k ďalšiemu bodu, a tým je Dom služieb. Najprv trocha zo všeobecného pohľadu. Myslíte si – s ohľadom na budúcnosť – že je dobre, keď mesto tak „veselo“ predáva svoj majetok?

„Ale my až tak veselo nepredávame, ono to aj dačo trvalo.“

Ale rozbehlo sa to.

„No tak sa to rozbehlo. Myslím si, že mesto má mať to, čo je potrebné k jeho činnosti. Som úplne presvedčený – a hovorím to ako sociálnodemokratický politik -, že Dom služieb nemá vlastniť mesto. Je to typický majetok, ktorý má vlastniť súkromník, ktorý má takúto budovu obhospodarovať, ktorý tam má dávať priestor tým, ktorí si to, vzhľadom na lokalitu, môžu dovoliť a ktorí tam budú poskytovať služby, o ktoré je v meste záujem. Mesto má mať divadlo, mesto má mať klzisko – pokiaľ o to nebude mať záujem súkromný podnikateľ – mesto má mať kúpalisko. Keď bude záujem, treba mu dať aj toto, lebo s tým bude hospodáriť podstatne lepšie ako mesto. Dom služieb patrí do súkromných rúk, som úplne presvedčený, že to tak má byť. Túto budovu sme navyše predávali v aukcii, každý mal možnosť prísť. Hranicou ceny bol znalecký posudok, nebol to žiadny dohodnutý biznis. Ako sa to inak dá predať?“

Nikto z nás nespochybňuje samotný predaj. Skôr nás zaujíma to, či nie je ekonomicky výhodnejšie – z dlhodobého hľadiska, lebo mesto tu bude aj o päťsto rokov – nehnuteľnosti prenajímať.

„Táto budova nebola rentabilná. Bola rentabilná tým, že 1. Rožňavská a.s. za prenájom niečo vyberala, ale neinvestovala do nej nič. Keby do toho dávala tak, ako by mala dávať, tak by tá budova nebola rentabilná. Veď si vyžaduje niekoľko desiatok miliónov investícií, aby bola aspoň trošku v obraze doby. Som presvedčený, že do roka, do dvoch bude vyzerať tak, ako by mala budova v centre mesta vyzerať.“

Takže 1. Rožňavská a.s. programovo do tejto budovy neinvestovala?

„Samozrejme. Oni programovo nemali čo investovať, lebo 1. Rožňavská a.s. nemá peniaze. Peniazmi za nájom odtiaľ hojila svoje rany na iných subjektoch, ktoré prevádzkuje, musí napríklad platiť do Tekor-u. 1. Rožňavská a.s. nemá na investície.“

A naša všeobecnejšia otázka znie: Malo by sa mesto zbavovať majetku, alebo by ho malo skôr obhospodarovať nájmom?

„To je otázka, ktorá nám vyplýva zo zákona. Mesto má zveľaďovať svoj majetok, ide len o to, ktorý majetok. Má mať mesto tento majetok alebo ho mať nemá? My sme nepredávali všetko, my sme kúpili bytový dom na Vargovom poli – temer celý, kúpili sme nejaké pohľadávky, kúpili sme budovu Štatistiky, ale toto nikto nepovie. Rožňava nemá mať Dom Služieb, to je vec súkromného vlastníka. Rožňava má získať peniaze na dokončenie toho nešťastného kúpaliska. Vieme, že na kúpaliská európske peniaze nebudú, je tu ešte šanca podľa zákona 561 Ministerstva hospodárska získať nejakú pomoc, robíme na tom, ale to je ešte vo hviezdach. Môžeme to robiť len tak, že predáme to, čo nie je pre mesto potrebné. Ako inak tu viete získať peniaze? Úverov máme už chvalabohu dosť, do ďalších nemôžeme ísť. Môžeme to robiť len tak, že ak usúdime, že toto pre chod mesta nie je potrebné, tak to predáme a zveľadíme iný majetok. Ale to, že som predal Dom služieb neznamená, že nezveľaďujeme iný majetok mesta. Urobili sme chodníky…“

Nie, nie. Vy robíte také skratky, ktoré sme my vôbec nepovedali.

„O Dome Služieb som bytostne presvedčený, že sme urobili dobre. Možno sa to nepáči tým, ktorí tam podnikali. Viete, boli tam aj moji priatelia a mňa veľmi mrzí, že museli odtiaľ odísť, lebo sa im nájomné zvýšilo, ale takto to už v kapitalizme chodí.“

K tomuto ešte jedna otázka: Vy ste v tejto súvislosti povedali, že charakter budovy ostane zachovaný a myslím si, že ste povedali aj vetu v zmysle, že nájomcovia tam budú môcť ostať.

„To som nepovedal. Charakter by mal byť zachovaný, určite by to nemalo byť nič iné.“

A ako si to budete vedieť ustrážiť?

„Na všetky stavebné úpravy predsa dáva povolenie mesto. My máme moc toto ustriehnuť. Však sme mesto. Všetky rozhodnutia podpisuje primátor, takže keď niečo nebude tak, ako to má byť…ale myslím si, že v tom by nemal byť problém. Je to budova v absolútnom centre mesta, ktorá je taká šedá, škaredá, tam sa to skrášli. Ja som presvedčený, že do roka bude Dom služieb pekný. A budú tam tí, ktorí si to budú môcť dovoliť.“

Pred niekoľkými rokmi – samozrejme Vy ste vtedy neboli primátorom – sa dostala Rožňava do nútenej správy…

„…v nútenej sme neboli, boli sme v ozdravnom režime. Nútená správa v Rožňave nikdy nebola.“

Ale mala veľké problémy s financiami. Väčšinou sa takéto situácie riešia práve tým, že mesto má v majetku nejaké nehnuteľnosti, ktorými vie ručiť za budúce úvery. Je mesto v takej situácii, že keby sa nedajbože niečo podobné ako nútená správa objavilo, malo by mesto dostatok majetku, ktorým by vedelo zabrániť takýmto krízovým situáciám?

„Je to zložitá otázka, pretože slovko „dostatok“ nemá mieru. Čo to je dostatok? Mesto má svojho majetku ešte chvalabohu dosť. Určite vie ručiť, aj doteraz sú nejaké veci ešte pozakladané, ale má dostatok majetku – má Mestské lesy, má iné budovy. Opakujem, my sme nejaké nehnuteľnosti aj získali – získali sme veľkú budovu na námestí, bývalý Štátny archív. Počas môjho pôsobenia sme získali tri a budova na námestí bude mať väčšiu hodnotu akú má teraz. Takže mesto má stále veľký majetok, aj keď verím, že až tak ručiť nikdy nebude musieť.

Ešte máme ale asi 40-50 miliónov korún dlžobu za OKC. Neviem, či ste si to všimli, urobili sme taký zabezpečovací manéver, keď sme predali pozemok pod kotolňou na biopalivo 1. Rožňavskej a dali sme tam záložné právo. 1. Rožňavská je akciová spoločnosť, stopercentná organizácia mesta a OKC je v jej majetku. Keby neplatili a niekto by voči nim obchodne riadne postupoval, tak môže získať OKC veľmi ľahko. Ale teraz je tam už záložné právo. Urobili sme to preto, aby sme o to nedajbože niekedy neprišli.“

„KAUZA KINO“: TOTO SA NÁM NEPODARILO

Poďme k rožňavskému kinu. Kládli sme si otázku, ako je možné, že kino v minulosti deväť mesiacov nefungovalo.

„Naozaj sa nepremietali filmy. Predtým sa premietali nie celkom podľa „vorschriftu“ ako by to malo ísť, preto sme pristúpili k rozviazaniu zmluvy s vtedajším prevádzkovateľom, pretože to zrejme nerobili tak ako sa to robiť má. Je iná doba ako bola pred 15-30 rokmi. Zdá sa, že kino je nerentabilná záležitosť v časoch, keď nový film máte obratom stiahnutý vo svojich elektronických médiách. Ja som bol veľmi proti tomu, aby sa počas môjho funkčného obdobia stalo, že sa kino zruší. Pokiaľ teda bude záujem o premietanie, môže sa premietať v OKC, technika tam stiahnutá bude. Ale…nie je o to záujem. Pán Ujházy, ktorý sa na prevádzkovanie podujal, nemal návštevnosť. Či je to zo subjektívnych alebo objektívnych príčin – neviem. Bola vypísaná súťaž na prevádzkovanie, no neprihlásil sa nám nikto.“

Keď tu bol ale v lete Bažant Kinematograf, námestie bolo plné. Čiže ľudia chcú vidieť filmy aj na striebornom plátne.

„Tiež si myslím, že premietanie resp. prevádzkovanie kina by mala byť súkromná záležitosť. Pokiaľ nie je, tak sme ochotní cez 1. Rožňavskú a.s. do toho ísť, možno že to podporovať. Ale je to nerentabilné, keď do kina príde 15-20 ľudí.“

Prečo potom prišlo toľko divákov na Bažant Kinematograf?

„Ale veď Bažant je v lete, keď je teplý čas, keď máte voľno, keď je iná atmosféra. Neporovnávajme Bažant s prevádzkovaním celého kina. To sa nedá porovnať.“

Uvažujme ale. Mne osobne je jedno, kde budem vidieť ten film. Keby sa teda mesto rozhodlo, že jeho prioritou bude, aby sa tu nejakým spôsobom filmy premietali, tak by sa to urobiť dalo. Nemusí to byť v tej budove, nemusí to byť každý deň…

„Ale veď robíme. Povedali sme, že zrušíme prevádzkovanie budovy starého kina, pretože prevádzka a budova boli nerentabilné – veľmi náročné. Ale kino zrušiť nechceme. Osobne mám problém s tým, že by mal nad kinom zaznieť umieráčik. Ale prevádzkovať budovu kina, keď do neho príde týždenne 20 návštevníkov, nestojí za to. Keď povieme, že v rozpočte na dotáciu a sponzoring kina vyčleníme nejakú sumu, osobne s tým nemám žiaden problém. Hrajme sa ale trošku na kapitalistov – na gazdov. Musíme to robiť tak, aby to bolo rentabilné. Prax svedčí o tom, že záujem je naozaj minimálny. Raz za pol roka príde nejaký film, ktorý je hitom a vtedy príde pár desiatok ľudí, možno ich príde sto. Školy tiež ešte chodili, ale na občianskych večerných predstaveniach bola minimálna návštevnosť.“

Nebola návštevnosť taká aj preto, že vo vnútri nie je vytvorené hostinné prostredie?

„Tak sedadlá sú, ide len o to, či je tam dostatok tepla. Kino na svoju dobu nebolo najhoršie.“

Na svoju dobu.

„Nie každý mal panoramatické kino.“

Ale išli by si dnes (nielen) mladí ľudia sadnúť do tých tvrdých sedačiek? Tie sedačky nie sú totiž pohodlné. Nebol teda pôvodný zámer taký, že spomínaný podnikateľ mal do kina investovať práve preto, aby „šlo“ lepšie?

„Investovať tam nebolo treba. Ja som mal predstavu – ešte keď som bol poslanec – , že tam budú nejaké stolíky, aby sa tam dalo sadnúť, aby to bolo spoločenské. Ale neuskutočnilo sa z toho v podstate nič. Aj teraz je osud tej budovy taký, že sa asi ponúkne nejakému súkromníkovi. Keď je niekto ochotný vložiť do toho peniaze, tak nech to prevádzkuje.“

Keď bolo zrejmé, že kino deväť mesiacov nefunguje, prečo bolo jedinou sankciu odstúpenie od zmluvy? Pán Ujházy mal predsa budovu v prenájme aj s priestormi, ktoré tam boli.

„Ale veď on tie prenájmy dodržiaval. Ja si myslím, že sa pán Ujházy svojím spôsobom snažil, aby sa to sprevádzkovalo. Zrejme sa mu to nepodarilo. Opakovane tlmočil, bolo to pertraktované v mestských zastupiteľstvách…no nešlo to. Nie sú záujemcovia. Dávali sme to do súťaží, no nehlási sa nikto. Keď niekto príde s ponukou, že chce prevádzkovať kino a len trošku z neho bude vyžarovať garancia, že to pôjde, dostane to.“

A je štandardné dávať súkromnému podnikateľovi toľko šancí? Keď ste sami povedali, že sme kapitalisti…

„Či je to štandardné, to vám neviem povedať, ale boli iní záujemcovia? A čo som mal urobiť?“

To sa predsa nemôžete pýtať nás. My sme sa pýtali na zmluvu medzi mestom a podnikateľom. Vy sami ste povedali, že sa to „asi nerobilo tak, ako sa malo“. A keď sa to nerobilo, ako sa to robiť malo, prečo bolo jedinou sankciou odstúpenie od zmluvy? Inými slovami, prečo mesto nebojuje tvrdšie za svoje záujmy?

„Veď nie sme represívny orgán.“

Nežeňte to do extrému.

„Naozaj sme sa snažili, aby kino išlo, bolo to hodnotené minimálne 3-4 krát na zastupiteľstvách. Či ešte šancu dať, či nedať. Vždy sa rozhodlo, že ešte dáme ďalší termín.“

Na základe čoho sa tak rozhodlo?

„Hlasovaním v zastupiteľstve. Veď sa hlasovalo o každej jednej zmluve, o každom predĺžení. Bolo to vždy na verejných zastupiteľstvách.“

Ja si na to pamätám: pán Ujházy prišiel s listinami, ktoré úplne regulérne spochybnil poslanec Bolaček: bez podpisu, bez nejakej pečiatky, bez náležitostí, ktoré tá zmluva má obsahovať.

„Sami sme dúfali, že sa kino nakoniec rozbehne. Musím povedať, že to bol omyl, že sme mu to dali, lebo on teda asi naozaj pri najlepšej vôli nebol spôsobilý. To sa nám nevydarilo.“

Aby sme teda túto tému ukončili optimisticky: Je vo výhľade premietanie v nejakej forme?

„Áno. Vo výhľade je premietanie v nejakej forme. Ak nie, pristúpime k tomu, že dáme pokyn 1. Rožňavskej, aby ona premietala a niečo aj budeme prispievať, hoci to je obchodná spoločnosť a už sa prispievať nedá. Ja ale nechcem, aby kino zaniklo, aj keď budeme doplácať.“

ROŽŇAVA MÁ BYŤ TURISTICKÝM CENTROM REGIÓNU

Poďme trošku bilancovať a začnime témou výsostne aktuálnou. Siderit v Nižnej Slanej padol, Gemtex prepúšťal, Kovostroj prepúšťal. Nezamestnanosť v okrese podľa posledných správ dosiahla 22 percent. Vy ste mali vo svojom programe bod, ktorým ste sa zaviazali „vytvoriť podmienky pre rast zamestnanosti a zamestnateľnosti.“ Skúste načrtnúť, čo sa v tomto smere za tie dva roky urobilo.

„Možno by bolo dobré kúsok rozčleniť, čo môže v tejto veci urobiť mesto a čo môže podnikateľský sektor. Pád Sideritu som aj ja osobne ťažko prežíval.“

Siderit mal byť len na ilustráciu situácie.

„Nezamestnanosť vyskočila síce na 22 percent ale z 21 percent – teda nevyskočila z 10 alebo 15 percent. Na konci septembra bolo v okrese Rožňava nejakých 1320 nezamestnaných aktívneho produktívneho veku. O dva mesiace nato, keď Siderit padol, ich bolo asi 1400. Ukončenie závodu sa – pokiaľ viem – dotklo asi 200-300 Rožňavčanov. Napriek tomu stúpol počet nezamestnaných „len“ o sto ľudí, takže si zrejme časť z nich nejakú prácu našla, hoci tieto dve skupiny sa nemusia prelínať. Nezamestnanosť sa teda mierne zvýšila, čo je určite bolestné, ale nebolo to až také extra dramatické, ako by sa zdalo.

A čo ste urobili?

To nie je zlá otázka. Ja som sa zaviazal volebným programom k dokončeniu výstavby priemyselnej zóny a to je jeden z tých hlavných bodov, ktorý mi pomáhal k víťazstvu. 4. októbra 2006 sa konalo prvé výjazdové zasadnutie tejto vlády v Betliari a priemyselná zóna bola dôležitým bodom na papieri, pretože takýto čas vlani som už mal na účte k dispozícii 170 miliónov. A tu je dôležité to politikum.

Začiatkom decembra minulého roku sa v Prešove konal snem SMERU-SD, kde som vystúpil a položil otázku premiérovi. Mal som príspevok, ktorý sa možno ani veľmi nepáčil, pretože tam boli skôr také slávnostnejšie prejavy. Ja som povedal ale úplne jasne – a dal som to premiérovi a predsedovi parlamentu aj v písomnej forme – , že to, čo nám pred voľbami 2006 pomohlo, sa musí aj uskutočniť, inak nám to ľudia spočítajú. Vyslovene som žiadal, aby vláda kontrolovala plnenie a zabezpečila splnenie uznesení. O tri týždne som mal peniaze na účte v Rožňave. Výstavba priemyselnej zóny sa začala a bude dokončená na rozhraní augusta a septembra 2009. Máme prvú firmu, ktorá je zazmluvnená, na ďalších investoroch sa pracuje. Takže z tohto hľadiska vedenie mesta splnilo svoj sľub. Tiež sa na území mesta Rožňava začína rozvíjať sociálny podnik, čo je tiež zásluhe politickej strany, ktorú ja reprezentujem a konkrétne pána poslanca Babiča.“

Ten sociálny podnik je od začiatku opradený škandálmi.

„To naozaj nie sú otázky pre mňa.“

Vy ste tému sociálneho podniku načali.

„Áno, že sa ten sociálny podnik rozvíja, ale či je opradený škandálmi… Ja som taký škandál doposiaľ nevidel, ale čítam o tom a sledujem to. Viem, že sa chystá nejaké spracovanie tam, kde máme mestské lesy – tam budú nejakí zamestnaní v rámci sociálneho podniku. Že bude nová jedáleň oproti bývalému Okresnému úradu – tam budú opäť niekoľkí zamestnaní, ktorí budú variť. Sú to malé počty miest, ale práve pre takých, ktorí by sa inde ťažšie uplatňovali. Ja to vítam. A to ostatné prosím doložiť, to nie je moja parketa.“

Je podľa vás v poriadku, keď sa štátne peniaze rozdeľujú po straníckej linke?

„To ja neviem povedať, či sa rozdeľujú čisto po straníckej linke, ale v každom štáte, ktorý sa hlási k západnej demokracii, fungujú politické strany a myslím si, že v každej takejto sú určité veci aj stranícke. Také veci jednoducho musia byť.“

Takže podľa vás je to nutnosť?

„Nie je to nutnosť, ale určite je to tým podfarbené. Ak niekto povie, že to tak nie je niekde v iných krajinách – nechcem ich menovať – tak to nie je pravda. Ono to tak jednoducho je.

Nejde o to, či to tak je resp. nie je, ale či je to správne.

„Poviem konkrétne. To, že mesto Rožňava, teda aj okres, ktorý ešte nenašiel náhradný program po tisícročnej histórii baníctva, dostalo podporu 170 miliónov korún od vlády na priemyselnú zónu, čo bolo určite aj stranícke rozhodnutie, je správne. A určite niektoré rozhodnutia, keď to nebolo objektívne, ale to ja neviem konkretizovať, lebo ja som také nedostal, tak také možno že správne nie sú, ale na tie treba poukázať. V niektorých veciach je to správne. Toto bolo správne.“

Myslíte si, že sa vám podarí nájsť dostatok investorov do priemyselného parku? Nie je to dnes už hudba minulosti? Je dnes ešte ekonomicky výhodné pre firmy investovať v krajinách strednej Európy?

„S mojou profesiou lekára nechcem robiť hospodárske analýzy stredoeurópskeho regiónu, to je otázka pre kompetentnejších ľudí. Ako primátor mesta pevne verím, že investícia nepadne navnivoč a že investori tam minimálne ešte dvaja prídu. Treba si povedať, že je to maličký priemyselný park. Tých 170 miliónov je veľmi veľa na to, koľko tam môže byť pracovných miest, ale je veľmi dobré, že sa odstráni stará environmentálna záťaž. To je typický braunfield, hnedý park, kde boli haldy, kde je znečistená pôda. Tam sa teda sanuje celá oblasť a keď sa tam vytvoria tri podniky po pár sto pracovných miest, bude to skvelé, pretože upravíme celú lokalitu. My z Rožňavy nechceme urobiť priemyselné mesto. Rožňava má mať celkom inú víziu. Má byť turistickým centrom regiónu, kde by sa mali ľudia zamestnávať hlavne v iných odvetviach, ale pár sto pracovných miest, hlavne teraz, by tu určite sakramentsky pomohlo.

V Projekte hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta sa počítalo s kompletným vybudovaním tohto parku do konca roku 2008.

„Nie. To nie je tak. Aj zmluva s ministerstvom hospodárstva, na základe ktorej sme dostali peniaze, je časovaná do konca roku 2009. Veď tam bol vyhlásený medzinárodný tender, obstarávateľ bol známy až teraz v lete. V roku 2008 sme si takú ambíciu nemohli dať. Ani to nie je možné fyzicky inak stihnúť.“

MEDIÁLNA POLITIKA: NIEKEDY SA MI ZDÁ, ŽE HĽADÁTE PROBLÉM TAM, KDE NIE JE

Poďme ďalej: Jedným z vašich predvolebných sľubov bolo, citujem, „riešiť mediálnu oblasť mesta tak, aby o jeho rozhodnutiach a plánoch bola verejnosť pravdivo a včas informovaná“. Máme aktuálny príklad. Mesto vyhlásilo súťaž na logo a slogan. Výsledky majú byť podľa informácií na internetovej stránke mesta oznámené v decembri 2008. Je koniec decembra a my nevieme kto, kde a kedy výsledky súťaže vyhlási a internetová stránka mesta nebude z technických dôvodov do 4. januára 2009 aktualizovaná.

„Technické dôvody sú preto, lebo administrátor stránky je na dovolenke v zahraničí, bude to trvať týždeň. Čítali sme veľa rozporuplných názorov na logo a slogan mesta. Dokonca nám povedali invektívy, že chceme po toľkých stáročiach meniť erb. Erb s logom a sloganom nemá nič spoločné. Bola už inštituciovaná komisia, ktorá ich mala hodnotiť. Ako na potvoru sa so samotnými návrhmi prihlásili príbuzní členov tejto komisie, tak sme ju museli od základu meniť. Trom či štyrom z nich sa prihlásili deti, tak sme ich museli dať z tej komisie preč. Zrejme vymenujem dodatočne ďalších, pretože z tých, ktorých sme tam chceli menovať sa pán Buzinkay vzdal, pani Kušnierová odmietla, rovnako aj ďalší, o ktorých sme si mysleli, že by boli kompetentní hodnotiť podané návrhy. Došlo ich už vyše tridsať. Niektoré sú skutočne veľmi zaujímavé. Ešte minulý týždeň v piatok došiel jeden veľký návrh. Tých návrhov došlo pre mňa neuveriteľne a prekvapujúco veľa. Keď to nebude vyhodnotené počas týchto troch dní, tak to vyhodnotíme začiatkom januára. Dokonca to môžeme urobiť aj tak, že to bude verejné vyhodnotenie.“

A prečo sa tieto termíny nedodržiavajú?

„Zatiaľ sa nič neporušilo, je ešte stále koniec decembra. Ešte máme tri pracovné dni. Môžeme dať niečo na stránku, môžeme dať oznam aj do KID-ky, aj na úradnú tabuľu tak, ako to urobilo ministerstvo výstavby. (smiech) V tomto nevidím problém, my sme naozaj ochotní toto oznámiť. Komisia bola, myslím, 7-členná a asi štyria – Keményho syn, Ďuríčekov syn a ďalší a ďalší sa prihlásili sami. Zrejme sa o tom dozvedeli od svojich otcov. Týchto rodičov musíme samozrejme dať z komisie preč. Niekedy sa mi zdá, že hľadáte problém tam, kde nie je.“

Aké konkrétne opatrenia sa zatiaľ urobili na zlepšenie informovanosti?

„Myslím si, že webová stránka je podstatne lepšia ako bola. Aspoň to tak vidím, lebo vidím ju intenzívne druhý rok. Predtým som ju isteže až tak veľmi nesledoval. Veď sa platilo do Košíc, robili nám to administrátori odtiaľ. Bolo to pomalé. Myslím si, že Marek /Koltáš – administrátor oficiálnej stránky mesta, pozn. red./ je taký svojrázny chlapec, ale žije tým. Mne osobne sa stránka celkom páči, vy môžete mať iný názor, ale minimálne uznajte, že je lepšia ako bola v minulosti. Čo máme my tajné v tomto meste?

Ďalšie médiá?

„No, máme Rožňavské listy a keď mi niekto povie, že to je politický plátok, tak nie je. Snažíme sa jej veľmi striktne vyhýbať. Chceme tam dávať čisté fakty. Možno, že vy to cítite inakšie, lebo ste predsa len mediálne podstatne zdatnejší, ako ja, ale je to čisto taký spravodaj. Politika sa do toho nemieša. Keď mi poviete, že tam je veľa politiky, tak v tomto vám naozaj nedám za pravdu. Máme svoje oznamy v rožňavskej televízii. Všetky zastupiteľstvá, aj tie mimoriadne, všetky sú prístupné verejnosti. Nič nie je neverejné. “

Keď sme sa pripravovali na tento rozhovor, tak sme si chceli pozrieť zasadnutia zastupiteľstva na internete. Oni tam ale nie sú…

„Myslíte záznamy?“

To je náš tip pre Vás.

„V tom problém nevidím, veď keď je vysielanie v priamom prenose, prečo by nemohli byť prístupné záznamy.“

My sme v tom problém tiež nevideli.

„To vám neviem teraz povedať, ale ich programy sa na stránke dajú pozerať aj spätne.“

No veď niektoré tam sú.

„V tomto nevidím problém. Len si treba povedať, či by si ešte niekto chcel nejakých sedem hodín znovu púšťať zastupiteľstvo. Ale môže to tak byť.“

Ale tu ani nejde o to, či by chcel, ale či má možnosť. To už by sme nechali na ľudí, ako sa rozhodnú. Na internete je miesta dosť.

„No predovšetkým má možnosť, kto veľmi chce, tam prísť. Všetky uznesenia sú verejne prístupné. Koľko občanov chodí na tie zastupiteľstvá? Pokiaľ sa ich to priamo netýka, že niečo chcú, napríklad podať nejakú petíciu alebo nejakú sťažnosť, tak tam nechodí temer nikto. Prídu tam vedúci odborov, prídu tam riaditelia podnikov…“

Mnohí to pozerajú v televízii.

„Áno, tá sledovanosť je.“

Takže ľudia ich sledujú.

„ Sú mestá, kde zastupiteľstvá sú už dopoludnia a popoludní končia, čo je určite hygienické. Ale kvôli sledovanosti sme to ponechali tak, aby začínali o tretej a končili do tej deviatej. Takže v tomto to držíme. Priame prenosy pozerajú, len tam sa nemá občan možnosť nejako extra zúčastniť. Uvažovalo sa aj o tom, či nemôže vstúpiť do diskusie napríklad z domu. To sa nám ale zdalo trošku také… Potom môžu byť povedané aj veci, ktoré tam nepatria. Kto niečo chce povedať, nech nájde odvahu, nech príde priamo na zastupiteľstvo.“

NÁMESTIE MUSÍ BYŤ VÝKLADNÁ SKRIŇA

Posledný bod na bilancovanie: Vychádzali sme znova z Projektu hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta (PHSR). Vy možno poviete, že to nie je pre vás až také záväzné…

„Ale je to záväzné.“

…ten v roku 2008 počítal s rekonštrukciou Námestia baníkov, nádvoria Radnice, veľkého parku a s vypracovaním marketingového plánu mesta.

„Viete, toto nie je závislé na meste. Vlani sa zdalo, alebo už v roku 2007 sa zdalo, že budú vypísané výzvy. Stále sme v tom stave rekonštrukcie námestia, ako to ešte robil pán viceprimátor pred voľbami – severná strana a nič. Povedali sme si, že počkáme ešte do tejto jari. Pokiaľ budeme úspešní z týchto európskych peňazí, tak to bude fajn, keď nie, tak ideme zase per partes ďalšie. A bohužiaľ, tieto výzvy nie sú závislé ani na mne ani na poslancoch, ale na tom, ako to vypíše ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Pokiaľ viem, tieto výzvy budú vydané koncom januára, začiatkom februára roku 2009. Ale už sa to toľko ráz predlžovalo, takže si počkáme. Aj potom treba byť ešte úspešný, je potrebné počkať ešte niekoľko mesiacov. Ak to nepôjde, tak nájdeme prostriedky, napríklad aj predajom nejakého majetku. Námestie musí byť výkladnou skriňou. Výzvy majú byť začiatkom februára, koncom januára, takže toto sa jednoducho nedalo urobiť skôr, keď chceme európske peniaze. Viete, preto sme tam mali všetko, veľký park a nádvorie Radnice, lebo vlani boli informácie, že sa dá dostať až 200 miliónov. Terajšie informácie sú také, čo tiež nemusí byť definitívne, že Rožňava môže získať 70 miliónov, plus nejaký bonus na každých 10 tisíc obyvateľov. Tak rátam, že vieme získať do 80 miliónov, keď budeme úspešní. Z toho by sme vedeli rekonštruovať Námestie baníkov a Šafárikovu ulicu, už nie nádvorie Radnice, už nie veľký park. Takže nie všetko z toho sa dá splniť. Tá PHSR-ka je dokument, ktorý obsahuje viac, ako bude možné dosiahnuť. Ale to je potrebné kvôli tomu, že čo nemáte v PHSR-ke, nemôžete ani žiadať. Tam musí byť previs toho všetkého. Je to vlastne ideálny stav, ktorý by sme možno chceli mať, ale všetko z toho splnené nebude. Niektoré veci sú jednoducho dané, ja s tým nič neviem urobiť. Budúci rok sa rozhodne, ako pôjdeme, či dáme námestie do poriadku z európskych peňazí, či z vlastných.“

Je teda mesto pripravené na koniec januára?

„Máme mandátnu zmluvu so spoločnosťou, ktorá pripravuje projekt, všetko je vlastne pripravené, len čakáme na termín. Tá spoločnosť bola schválená v Mestskom zastupiteľstve.“

NEPRISLUŠÍ VÁM HOVORIŤ O REÁLNOM SOCIALIZME

Ako poslednú otázku sme si pre vás pripravili prekvapenie. Teraz môžete položiť otázku vy nám, redaktorom Inforožňavy.

„No to je naozaj prekvapujúca otázka (úsmev). Viete, ja by som skôr mal otázku, alebo požiadavku, či je potrebné v takom malom meste, kde naozaj je tá komunita malá – máme necelých 20 tisíc obyvateľov – niekedy tak polarizovať toto mesto, alebo ho tak rozdeľovať. Nám sa to už v zastupiteľstve chvalabohu podarilo vyriešiť, už sa to tak nedelí, či sme koalícia, či sme opozícia. Aby sme nerozdeľovali nejaký tábor na tých, čo sú za, a tých čo sú proti. Nie je to potrebné a veľmi nepríjemne sa pôsobí v takom meste, keď cítite trošku také nepriateľstvo. Ja naozaj nie som človek ani zlomyseľný ani nepriateľský, ale niekedy sa mi zdá, že hocičo by sme urobili, vždy príde negatívna odozva. Je zastupiteľstvo pol na pol, tak povedia – je to tak. Keď je jednomyseľné, už vidíte, už je to jednomyseľné. Aj to je zlé. Všetko je potom zlé. Tak by som skôr chcel poprosiť, prečo je to také nutné vyvolávať stav, keď vládne, ako vravia Česi, „blbá nálada“. Aby nebola medzi ľuďmi taká tá závisť a to nepriateľstvo. Naozaj ja to nepotrebujem. Možno, že sa vrátim k tomu, čím sme začali. Ja si svojím spôsobom trošku viem túto funkciu pretrpieť. Viem sa vrátiť, odkiaľ som bol, ale chcem, aby sa aj toto tu podarilo.“

Keďže už pomaly tých 20 rokov sme preč z reálneho socializmu…

„Koľko vy máte rokov?“

Tridsať.

„Mali ste desať rokov keď skončil ten reálny socializmus. Viete ho hodnotiť?“

No nie, lenže…

„Dobre, ja vám nechcem brať váš názor, ale rozhodne by som nechcel s vami debatovať o reálnom socializme, ak ste mali vtedy desať rokov. Naozaj vám neprísluší o tomto hovoriť. Nehnevajte sa na môj názor, ale… “

No moment, moment…

„Ako môžete o tomto rozprávať?“

Môžeme sa rozprávať napríklad o stredoveku?

„Historici ho hodnotia. Ste vy historik?

Ja nie som historik, ale vyjadrovať sa môžem.

„Ale vyjadrovať sa môže každý.“

Žiadnu inú ambíciu tu nikto z nás nemá, iba mať priestor vyjadriť sa a povedať svoj názor na základe informácií, ktoré má, ktoré sú dostupné.

„To vám neberiem, len nerád by som išiel do polemiky s vami, ktorý ste reálny socializmus nezažili.“

Lenže vy ste mi skočili do reči. Ja som chcel dokončiť v tom zmysle…

„Tak sa ospravedlňujem, nech sa páči.“

…že už keď sme preč z toho obdobia, tak sa mi zdá prirodzené povedať si svoj názor a nepýtať si dovolenie, alebo nenechávať sa obmedzovať práve tým, čo vy považujete za štandardné – aby tu nebola „blbá nálada“. Na úkor toho, že tu niečo nebude fungovať.

„Nie. To som tak určite nemyslel, samozrejme, inak by sme nepristúpili ani k takýmto debatám. Osobne si myslím, že aj keď som povedal, že to chcem autorizovať, že tu nebude žiadna cenzúra. To môže ísť presne tak, ako je. “

Autorizácia neznamená cenzúru.

„Ale veď samozrejme, pôjde to určite všetko tak, ako budete chcieť. Sami vidíte, že môžete hovoriť, čo chcete. Mne sa zdá, že práve my sme v tej pozícii, keď náš hlas nevie zaznieť tak razantne. Ja som to myslel veľmi dobre, aby sa nerozširovalo, že všetko je zlé, lebo nie je všetko zlé ani u nás. Aj tu v meste je neuveriteľne veľa šikovných ľudí. Aby sa niekedy hodnotili aj veci, ktoré sú dobré, nie len zlé. Iba takto som to myslel. Zažil som ten iný režim a ja aj moja rodina sme si dosť vytrpeli za minulého režimu, takže mne rozhodne netreba o tom hovoriť. Aj pacientovi môžete povedať tak, že mu bude z toho zle, alebo ho povzbudíte pri jeho trabloch. “

No len konečný cieľ aj lekára aj pacienta by malo byť vyliečiť sa, alebo vyliečiť ho. To je ten spoločný cieľ.

„Začal som s tým príkladom ja, nie je to však celkom pádny príklad. Sú pacienti, ktorých nevyliečite.“

Ale snaha nesmie chýbať ani z jednej ani z druhej strany.

„Napriek tomu musia žiť svoj život a ten život musí byť únosný.“

ČITATEĽSKÉ OTÁZKY

Zmenila sa 1. Rožňavská na „1. Charitatívnu“? Prečo odstúpila stavebný dozor nejakej inej firme? Prečo sa znižujú nájmy práve lekárom?

„Myslím, že pri lekároch ide o prenájom budovy bývalej ONV a to je tiež niekedy obraz paradoxu týchto čias. Prirovnal by som to aj ku kocúrkovu a myslím si, že toto naozaj trošku kocúrkovo je. Keď sa z cielenej administratívnej budovy ako je ONV odsťahuje Okresný úrad do budovy, ktorá je budovaná ako zdravotnícka (budova hygieny) a tie miestnosti sa prerábajú na kancelárie a zase kancelárske budovy sa prerábajú na ambulancie, tak je to jednoducho tak. Bývalé ONV je financované z iného a oni sa rozhodli, že budovu, ktorú vlastnia – budovu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva – využijú na to a s tým ja neurobím nič. Ja len viem, že budova je majetkom mesta cez 1. Rožňavskú a 1. Rožňavská sa tam snaží mať nájomníkov. Doposiaľ je jedna polovica budovy prázdna, jednu časť sme prenajali prokuratúre, ten pavilón sa chvalabohu obsadzuje profesiami – predovšetkým lekármi, ale nejaké priestory tam má prenajaté aj lekárnická spoločnosť. Veď sme predsa prijali všeobecne záväzné opatrenie o prenájme o tom, v ktorej lokalite mesta (I., II.,III.) budú aké prenájmy a tam bol ten paradox, že za servisné miestnosti platili viac ako za vlastnú funkčnú časť. Tak sa urobila nejaká korekcia. Pohľad občana môže byť taký, že je to charitatívne platené nájomné. Teraz dokonca prišiel podnet od lekárov, že sa im to zdá byť ešte priveľa, takže to bude v januári resp. vo februári prerokúvané. Dokonca je tam stále platné uznesenie Mestského zastupiteľstva zo septembra minulého roku, že tá budova má ísť na predaj. Došla aj požiadavka práve od týchto lekárov, že si ju chcú odkúpiť. Je to zatiaľ jediný konkrétny záujemca. Možno, že tam je už vypracovaný aj znalecký posudok a uvidíme, či to predáme priamo alebo či urobíme verejnú obchodnú súťaž alebo aukciu. Keď to bude vo vlastníctve, tak tie otázky potom padnú.

Otázka odstúpenia stavebného dozoru je otázkou na prokuristu – pána Grigeľa, ktorý to v tom čase vysvetlil, pokiaľ viem, verejne v zastupiteľstve, kde bol dosť obracaný. Povedal tam, že na to nemá kapacity. Má tam zamestnanca, ktorý je spôsobilý vykonávať stavebný dozor a keď pán konateľ Grigeľ povedal, že ten je zrejme počas pracovnej doby zahltený inými povinnosťami, tak to berme, že to tak povedal. Ďalej to naozaj komentovať nechcem a nemôžem, pretože ten dozor odstúpil on – nie ja.“

Druhá otázka je veľmi konkrétna a týka sa prenosnej garáže pána Švedu. Bolo to prerokúvané v ostatnom zastupiteľstve. Otázka znie: Čo podniknete po zistení faktov okolo garáže a pozemku?

„Otázka je, čo by som podniknúť mal. Bolo to prerokúvané v zastupiteľstve, boli tam aj názory poradných orgánov v meste – Komisie výstavby a Finančnej komisie – a v konečnom dôsledku o každej kúpe alebo predaji rozhoduje Mestské zastupiteľstvo hlasovaním poslancov. Tam na poslednú chvíľku jeden z poslancov – myslím, že pán poslanec Ďžačár, ale už si presne naozaj nespomínam – povedal, že by to predal pánovi Švedovi a potom poslanci svojim hlasovaním rozhodli, že to bude predané. Treba povedať, že pán Šveda je občan, ktorého rodina je zo zdravotnej stránky naozaj dosť trestaná. Má dieťa, ktoré je ťažko zdravotne postihnuté a pokiaľ viem, rovnako aj iní rodinní príslušníci, takže auto využíva predovšetkým na dopravu týchto rodinných pacientov. Mesto štandardne pomáha takýmto občanom formou výpožičky. Je to aj v súlade s Najvyšším kontrolným úradom (NKÚ), tzn. vlastne ten pozemok majú zadarmo, za nejakú symbolickú korunu. Mysleli sme si, že aj tu to bude takto, tak sme boli aj do zastupiteľstva prichystaní, pretože všetko bolo už v Mestskej rade prerokované. Išlo sa s tým, že sa to nepredá, pretože nie je štandardné predávať také malé kúsky uprostred pozemkov mesta, ale počas zastupiteľstva došlo k takémuto, aj pre mňa prekvapujúcemu zvratu v hlasovaní, ale vôbec v tom nevidím žiaden problém. Ide o nejakých 12, či 15 m2, na tom sa teraz naozaj svet nezrúti, keď jeden invalidný človek dostane pozemok do svojho vlastníctva pod svojou garážou. Nebude to mať nejaký vplyv ani na okolité pozemky. V tomto, ako Česi hovoria, stěžejný problém nevidím. Akceptujem to. Ako hlasovali, tak hlasovali, zrejme tak hlasovali v dobrej vôli. Toto bolo humánne rozhodnutie. Možno, že neštandardné, lebo sme to takto nezvykli robiť.“

Určite nikto nespochybňuje humánnu stránku veci. Môže však vzniknúť nebezpečenstvo…

„Precedensu.“

Áno, presne. Je to nebezpečné práve pre vás, obhajovať tie jednotlivé prípady.

„Pokiaľ budú poslanci hlasovať v budúcnosti takto a nebude to vadiť, čo sa týka lokality, lebo treba povedať, že každá garáž je uložená niekde inde, tak možno že niekde to vadiť bude a inde to vadiť nebude. Pokiaľ by to vyslovene vadilo zámerom mesta, že v budúcnosti by sa ten pozemok znehodnotil tým, že by sa časť z toho predala súkromníkovi, tak také uznesenie nepodpíšem. Mám na to právo, ale tu nevidím žiadny problém. Ani som o tom nerozmýšľal. Toto, čo mi hovoríte, došlo už aj trošku neskoro, pretože ja mám do určitého časového termínu možnosť nepodpísať a to uznesenie je už podpísané.“

V ďalšej otázke sa náš čitateľ pýta, v akej výške boli v roku 2008 rozpočtované príjmy z poplatku za likvidáciu odpadu a v akej výške bol vyfakturovaný odvoz a likvidácia odpadu.

„Nebudem vám hovoriť konkrétne čísla, poviem vám, aký je celkový stav v Rožňave. My do roka zaplatíme firme Brantner, ktorá je už teraz samostatná firma. Máme s nimi rámcovú zmluvu, ale rožňavská firma Rozeko je z toho už preč. Mesto Rožňava je z toho vonku. Máme zmluvu, ktorá je podpísaná myslím do roku 2020, takže je jasné, kto bude odvážať ten odpad, kto ho bude vlastne obhospodarovať. Ročne dávame temer 20 miliónov korún na komunálny odpad a od obyvateľov vieme dostať nejakých 12 alebo 13 miliónov. Tá diferencia je na meste. Nemuselo by to tak byť, pretože by sme samozrejme mohli zvýšiť cenu, ale potom by sa to nepáčilo všetkým a nakoniec, nebola by to vina tých občanov, ktorí platia. Diferencia je kvôli tomu, že tých 7-8 miliónov je nevymožiteľných. Sú to takí obyvatelia, ktorí to jednoducho nezaplatia a my ten odpad napriek tomu musíme odviesť, lebo inak by sme boli ako Neapol minulého roku.“

To znamená, že keby tie peniaze boli vymožiteľné, tak by príjmy akurát pokryli náklady?

„Zhruba by to bolo tak, ale to nie je reálne. Bude to tak vždy. Mohli by sme to riešiť tým, že zvýšime poplatky, ale zase by platili len tí, ktorí platia. Tí, čo neplatia, by to aj tak neplatili, ale my to jednoducho musíme odviesť. Tu je skôr otázka, že by to mohlo byť podstatne lepšie, keby sa separovalo. Poslanci to berú niekedy až tak žartovne – doktor Dubovský tvrdí, že treba firmu Brantner aj penalizovať, lebo sa zaviazala, že bude separovať 500 ton a je odseparovaného iba toľko a toľko ton odpadu. No ale firma Brantner neseparuje. Firma Brantner má zabezpečiť podmienky na separáciu, tzn. má mať dostatočný počet kontajnerov, má zabezpečiť odvoz a spracovanie separovaného odpadu. Keby sme separovali 100 %, tak je to podstatne lacnejšie, lebo na to dostávame štátny príspevok, lenže, bohužiaľ, občania neseparujú. Firma Brantner aj teraz vydala na vlastné náklady letáčik, ako separovať. Myslím si, že kontajnery sú zabezpečené. Pokiaľ sú niekde nejaké zádrhele, tak to treba riešiť. Máme tu zelenú hliadku, ktorá kontroluje zber komunálneho odpadu. Firma Brantner má zabezpečovať podmienky separovania. Mali sme aj v televízii spoločnú debatu, mienime ich znovu obnoviť. Vlani bola ohromná akcia so škôlkami. Neviem, či ste na tom predstavení boli, ale bolo to veľmi pekné. Ako sú detičky v tom znečistenom prostredí a potom v tom peknom a ako im je hneď lepšie. Musíme separovať. Vidím to aj sám na sebe, keď sa to začalo, tak som poctivo rozlišoval. Potom to ale začnete hádzať do jedného kontajnera. Toto je na občanoch. Keď budeme separovať, bude pre nás celý komunálny odpad podstatne lacnejší.“

A má mesto nejaké páky na to, aby kontrolovalo firmu Brantner?

„Na to máme aj orgán, pani inžinierka Bafiová to chodí kontrolovať, ale tu je problém, aby občania separovali, tzn. to by sme museli kontrolovať pri kontajneroch. Sú krajiny, kde je to penalizované. Ale to neustriehnete pri tých stovkách kontajnerov.“

Kde vidíte východisko zvyšovať povedomie o separovanom odpade?

„Vychovávať od škôlok a od základných škôl. Toto aj robíme v školách. Teraz sa znova chystá jedna akcia v spolupráci s firmou Brantner. Treba, aby deti vedeli, že je potrebné separovať. Aby oni napomenuli mamičku a otca, aby odpad triedili správne. To inak neurobíte. Neviem, či viete, že náš občan mesta, Viktor Tóth, bol vyznamenaný. Vyznamenanie získal za spracovanie odpadu, za originálne využitie PET fliaš na výrobu nábytku. Mesto mu prispelo na cestu. Pán Viktor Tóth dostane Cenu primátora mesta za tento, svojím spôsobom originálny počin.

Asi je potrebné robiť k tomu viac kampaní. To musí byť asi tak ako s reklamou, musí to byť hučanie od rána do večera. Rozmýšľali sme o tom, že bloky, ktoré separujú viac, by mohli byť nejako uprednostnené. Jedna z cien pri súťaži o najkrajší balkón bola vstupenka na Flóru Olomouc a vedenie Flóry mi teraz poslalo jednu veľmi peknú knižku, že sa im to veľmi ráta a budúci rok pozývajú víťazov tejto súťaže zadarmo na ich náklady.“

Ďalšia otázka: Kedy sa už konečne pohne stavba krytej plavárne?

„Krytá plaváreň bolo to základné, čo som si tiež povedal, že je potrebné dokončiť. Momentálne je tu projekt celého areálu pod kopcom, pod Vargovým poľom. Bol tu generálny riaditeľ sekcie turizmu inžinier Kulifaj, ktorému sa projekt veľmi páčil. Ide o to, že nie je možné získať peniaze na plavárne, na telocvične z európskych peňazí. Boli jednoducho vylúčené. Nie je to možné ani cez ministerstvo výstavby, ani cez ministerstvo hospodárstva, ale cez ministerstvo hospodárstva podľa zákona 561 sa to dá urobiť tak, ako sme dostali peniaze na priemyselnú zónu. Ale musí to byť súkromný subjekt, v ktorom mesto nemôže mať viac ako 20 %. Je pripravený projekt s firmou Agrotrade, ktorá by do toho išla. Všetko sa im páči, Čaplovič to hodnotil ako veľmi dobrý projekt, inžinier Kulifaj to tiež hodnotil ako veľmi dobrý projekt. Celá chyba je v tom, že v kapitole pre 561-ku nie sú žiadne peniaze. Takže keby to aj požehnali, niet z čoho dať. Tak sme sa rozišli s tým, že je to najvyšší politický problém – povedzme si to tak. A moja úloha je, aby som si tak, ako som vlani v marci mal osobnú audienciu u pána premiéra – raz do roka si trúfam, že ma znovu prijme – znova dohodol stretnutie. V Bratislave by som mal byť 9. januára, tak uvidíme. Musí prísť rozhodnutie vlastne z tých najvyšších miest, povedzme aj politických, povedzme to tak, smeráckych, že možno povedia áno: urobme projekt pre Rožňavu, kde je to tak a tak, a dajme im na to peniaze. V to dúfam, ale je to ešte veľmi ďaleko. Pokiaľ to tak nebude – lebo to je naozaj také…. ako to Belo /Hefler, pozn. red./dobre vie, keď sme o tom hovorili, že je to zatiaľ len taký sen, tak ako to bolo pred voľbami, tak potom musíme niečo predať. Napríklad podľa mňa je úplne zbytočné, aby mesto malo niečo nad 30-percentný podiel v TEKO-Re. Treba ho poriadne speňažiť a predať. Podľa mňa je úplne zbytočné, aby mesto vlastnilo uprostred mesta pozemok a autobusovú stanicu. Ten má mať spoločnosť, ktorá prevádzkuje autobusovú stanicu, samozrejme s tým, že by tam bolo vecné bremeno na niekoľko desiatok rokov, že tam autobusová stanica musí byť. Takže to sú zdroje, kde by sme vedeli nájsť peniaze na dostavbu krytej plavárne.“

Nezbavilo by sa mesto predajom podielu v TEKO-Re šance nejakým spôsobom tlačiť cenu tepla nadol?

„30-percentný akcionár má možnosť niečo blokovať?“

Blokovať nie.

„Aj tak o cene tepla rozhoduje Mestské zastupiteľstvo a sú tu aj štátne regulácie, takže v tom nevidím žiadny problém. Viete, keby sme mali 51 %, tak by som túto otázku prijal, ale máme iba 36 %. Ja vám ukážem ten projekt, je to ohromne spracovaný projekt na ten areál. Je tam 4-hviezdičkový hotel, 3-hviezdičkový hotel, turistická ubytovňa, je tam wellness, kryté kúpalisko, je tam futbalové ihrisko, podzemné garáže. Keby sa ten projekt podaril, tak turisti by cez Rožňavu neprechádzali, ale by tu zostávali. Čo je najväčší problém u nás? Samozrejme, niet priemyslu – to sme si hovorili, že pár sto miest by som chcel urobiť, ale Rožňava by mala byť takou destináciou, kde by stálo za to 5 – 7 dní zostať. Okolie je naozaj pekné, len tu turisti nemajú čo robiť, keď tu zostanú. Mali by mať dôstojné podmienky – podľa svojej peňaženky lacnejšie alebo drahšie. Toto je potrebné urobiť a toto by nám to riešilo. Námestie má byť pekne urobené a má tu byť zázemie, kvôli ktorému tu ľudia môžu zostať. Prečo majú spať práve v Rožňave a odtiaľto chodiť do jaskýň, do Raja, do Krasu. Je to taká vízia a pár sto pracovných miest.“

Ďalšia otázka je tiež dosť konkrétna. Ako vnímate verejne známy stret záujmov u pracovníkov mestského úradu, ktorí rozhodujú o významných obchodných, stavebných, investičných a iných aktivitách mesta? Či je vám známe, že na Mestskom úrade v Rožňave pracuje skupina zamestnancov vo vzájomne ovplyvniteľných funkciách, a to prednosta MsÚ – investičný pracovník – pracovníčka správy majetku, ktorí sú v blízkom rodinnom pomere a pritom pracovne v polohe vzájomnej funkčnej nadriadenosti a podriadenosti. Tieto tri spomínané funkcie, mnohokrát ako členovia výberových a iných rozhodujúcich komisií, vo významnej miere ovplyvňujú aj mnohé výberové konania mesta v oblasti investičnej, majetkovej a obchodnej. Otázka smeruje k tomu, či minimálne z etického pohľadu s tým neplánujete niečo robiť.

„Zachytil som tam prednostu, pána inžiniera Štefana. Možnože by bolo dobre skonkretizovať aj tých ďalších. Koho tým mám myslieť? Robí tam jeho svat, pán Kysely, robí tam pani Kardošová, ktorá je švagriná pánovi viceprimátorovi. Ale to nie sú nezákonné veci, veď tí tam robili a robia roky. Teraz je to dôvod na nejaké prepustenie? Ja neviem. Keby som vymenoval, koho ja mám všetkých z poslancov… Viete, Rožňava je 19-tisícové mesto, celý okres má 60 tisíc obyvateľov. Je tu toľko rodinných zväzkov. Pokiaľ to nie je nezákonná poloha, lebo sú určité veci, ktoré vám zákon nedovolí… Skôr si povedzme, či niekto vie robiť, či nevie robiť, či má nejaké prehrešky, alebo konkrétne veci. Ale že niekto je niekomu rodina v takomto malom meste? No neviem. Na väčšiu časť obstarávaní by sme mali robiť elektronické aukcie, budem sa o to snažiť. Nedá mi nepovedať predsa len, lebo niekedy je to tu démonizované, hlavne tie priame predaje, alebo kúpy, ako to je. Že zárukou všetkého sú tie verejné obchodné súťaže alebo dražby. No ja som za tieto dva roky zažil jednu úspešnú akciu. Všetky ostatné boli neúspešné. Potom to zrejme až taký čarovný prútik na všetko nebude, pretože jediná dražba, ktorá bola úspešná, bola dražba Domu služieb. Aj tam som bol prítomný, pretože som si chcel pozrieť, ako bude prebiehať takáto vychytená dražba. Tak sa posadili páni okolo, zdvihla sa tabuľka – 25 miliónov, alebo koľko to tam bolo, boli tam ešte nejaké iné sumy. Jeden zdvihol, áno ja dám toľko, ostatní pozerali, ako do ohníčka hľadeli a bolo po celej dražbe. Všetky ostatné verejné súťaže, a hlavne dražby, boli neúspešné.“

A neprajník by mohol povedať: nie je to preto, že Rožňavčania sú zvyknutí na to, že sa čaká, že to bude neúspešné a potom sa to urobí tak ako je zvykom…?

„Ale verte tomu, že u nás to zvykom nie je. Nič sme nedali lacnejšie.“

Nemyslím teraz u vás.

„Ale to sú už dva roky, čo som tu ja, pán Kovács. Ja som po neúspešnej aukcii nič lacnejšie nepredal. Nič.“

Ja to netvrdím, ja sa pýtam.

„Dobre, ale skúsme povedať aj to, že takú metódu sme nepoužili. Ani raz.“

Posledný okruh otázok môžeme dať dokopy: Akú skutočnú merateľnú zásluhu na rozvoji mesta si pripisujete? Aké zaslúžené prémie si za túto zásluhu necháte schváliť? Aké zaslúžené odmeny podpíšete svojim kolegom poslancom?

„Začnime tými poslancami. U nás je to dané nie subjektívne, sú dané kritériá. Podľa toho, koľkých sa zúčastňuje zasadnutí, ktorých komisií je členom, či je členom Mestskej rady, tak podľa toho má odmeny. Tam je to dané, uznieslo sa na tom zastupiteľstvo. U nás nie sú žiadne iné odmeny ako v iných mestách, kde sú v podstate 10-tisícové odmeny na konci roku. Každý štvrťrok to vyjde na asi 3-4 tisíc korún. Keď je niekto vo viacerých orgánoch, tak to vyjde viac. A tá otázka, že aké si ja robím zásluhy na rozvoji mesta, alebo aké prémie by som si zasluhoval, je minimálne taká nekorektná, pretože to sa veľmi ťažko hodnotí. Ja si myslím, že zásluhy nám spočítajú voliči. Keď usúdia, že nie, tak budú mať o dva roky iného primátora. A keď usúdia, že nejaké zásluhy sú, tak dúfam, že budem môcť pokračovať. To by som naozaj nechal na nich. Mohol by som začať vymenovávať, čo sa za tie dva roky podarilo urobiť, alebo čo sa nepodarilo. Ale ani to sa mi nezdá veľmi férové. No rozhodne roky sa Rožňava snažila o tú priemyselnú zónu a tá teraz je realitou – snaha tu bola desať rokov. Začala sa výstavba športovej haly, pevne verím, že do konca budúceho roku budú aspoň jej obrysy už stáť. Na Juhu sa vybudovalo Obchodné centrum, čo si myslím, že si to tam tí ľudia zaslúžili, také niečo vybudovať. Niečo sa urobilo s chodníkmi, sú už finančné prostriedky na kruhový objazd – stavbu sme odovzdali minulý týždeň v piatok. Nezačne sa stavať z pochopiteľných dôvodov, pretože je zima, ale do začiatku leta by mal byť kruhový objazd pred hotelom Kras hotový. Určite sa veľa vecí z tých plánov nepodarilo. Osobne cítim také najväčšie zadosťučinenie z toho, že v Mestskom zastupiteľstve nevládne momentálne nevraživosť. Je to už podstatne lepšie. S každým jedným, aj s tými, čo boli možno najtvrdšími oponentmi, si vieme, myslím si, celkom priateľsky sadnúť. Aj o tomto by mala byť politika, nerobiť z toho nejakú bitku na život a na smrť. Verte tomu, že ja som mal veľkú osobnú dilemu, keď som do tohto šiel, či to nebude ostuda, alebo hanba po slovensky povedané. Aby som odtiaľto vedel odísť nie s hanbou. A budem vedieť odísť veľmi jednoducho, keď to bude potrebné.“

Ako sa vám podarilo zmeniť klímu v zastupiteľstve?

„Myslím si, že je to vždy o osobných vzťahoch s jednotlivými poslancami. Nazvime to ľudský faktor. A možno, a poviem to ešte raz, i keď sa to niektorým nebude páčiť, aj to, že sa dokážem nieže vzoprieť, ale odolávať tlakom, ktoré by koalícia možno vyvolala u iného človeka.“

Môžete povedať nejaký konkrétny príklad, v čom sa vám podarilo odolávať tým tlakom?

„ Nie, nechal by som to tak, ako som to povedal. Naozaj to nejde momentálne zle. Možno vy to tak neberiete.“

My do toho všetkého nevidíme.

„Ani to tak nevidíte, že momentálne to už vôbec nie je. Dobre, to už asi necháme. Ešte by som predsa povedal, aby ste nemysleli, že ja sa chcem vyviazať zo SMERu a z koalície. Vážim si aj moje členstvo v SMERe a aj to, že je tu nejaká koalícia, len nejde tvrdo, nie je to také bezhlavé. Poviem príklad. Pochodil som teraz trošku svet. Boli sme vo Švédsku, v Dánsku, v Nórsku, teraz som bol v Japonsku a pýtal som sa, ako to tam ide v zastupiteľstvách. Bol som vo Feldbachu pozrieť kotolňu na biopalivo, a rozprával som sa s tými primátormi. Hovorím im, aké máte zloženie zastupiteľstiev? A sú to krajiny, ktoré majú zabehnuté demokracie. Koľko je tam nezávislých poslancov? No, ani jeden. Nikde. Tam také niečo neexistuje. Nezávislý je občas ten, ktorého vyhodia z politickej strany. To je občas nejaká rarita. Druhá vec je, že strany sú podstatne staršie, majú väčšiu tradíciu. Nedá sa všetko porovnávať. Ale aby sme nedémonizovali, keď je niekto členom /politickej strany/, lebo tu v našich končinách sa považuje za cnosť byť nezávislý. No nie je to cnosť. Nechcem to povedať pejoratívne, ale nezávislý je aj ten, od ktorého nič nezávisí. Je dobré byť členom politickej strany, ale musí to mať rozum, zdravú mieru. U nás tie miery veľakrát presahovali to rozumné a zdravé. Toto ešte u nás na Slovensku treba utriasť. Teraz sa chodí do zastupiteľstva podstatne príjemnejšie. Ľudia toto nevedia a stále si myslia, že my počúvame bez výhrad nejaké rozkazy. Už dávno to tak nie je. Napriek tomu sme ochotní spolupracovať aj s obidvoma lídrami /Babič – SMER, Legnár – SMK/ , ale musí to mať hranicu. Ja som si tú osobnostnú hranicu už vytýčil.“

Je rešpektovaná aj z tej druhej strany?

„No, myslím si, že nič iné im nezostáva. Tak by som to povedal – úplne natvrdo. A v tom je to oslobodenie: že nie som odkázaný na to, čo bude o štyri roky. Viete, dovolenku som mal tento rok týždeň. Bol som v Chorvátsku s rodinou, všetky ostatné dovolenky idú na moju ambulanciu v Brzotíne. A to si treba udržať ten fortieľ.“

Tak to je z našej strany všetko. Ak už nemáte nič na srdci, ďakujeme za rozhovor.