Hudba je radosť, ktorá ich nadchla

Ponúkame vám dlho avizovaný rozhovor s rožňavskými hudobníkmi. Hovoria o svojich začiatkoch, o tom, ako sa dostali k hudbe, čo vyštudovali a čo všetko už stihli, kde a s kým hrali, ako si vážia rožňavské publikum, čo pre nich hudba znamená a aké majú plány do budúcna. Gitarista a spevák Vlado Spišiak a klávesista Arpi Farkaš.
Kedy si sa začal zaujímať o hudbu? Ako 18-ročný si odišiel do zahraničia, bolo už niečo predtým?
Vlado Spišiak: S hudbou som spojený v podstate od malička. Môj otec je muzikant, saxofonista a spevák, a to bola pre mňa určitá stimulácia. Ako  šesťročný som sa začal učiť hrať na klavíri, vyštudoval som Ľudovú školu umenia (dnes ZUŠ, pozn. red.), kde som sa osem rokov venoval klavíru. Popritom som sa ako desaťročný sám naučil hrať na gitaru a keď som mal dvanásť, hrával som vlastné skladby na prvých koncertoch. Takto to v Rožňave pokračovalo až do mojich osemnástich. Hrával som s rôznymi formáciami, skoro so všetkými muzikantmi. Samozrejme, hrávali sme aj na svadbách, kde som sa niečo priučil a zarobil si aj prvé peniaze, ktoré som investoval do cédečiek a nástrojov. Jazz som si začal kupovať od šestnástich. V tom období to ale bolo veľmi ťažké, tesne po páde komunistického režimu nebolo dostatok informácií. Chcel som sa dostať k širšej muzike, hlavne k jazzu, ale u nás nebola žiadna škola ani ľudia, ktorí by mi poradili, čo je kvalitné, alebo ako treba hrať. V osemnástke sa mi podarilo dostať do Švajčiarska. Tam som bol do svojich dvadsiatich dvoch rokov, hrávali sme prevzaté veci v rôznych kluboch, hoteloch a „dancingoch“. Bola to dobrá škola, ale mne to nestačilo. Chcel som sa predovšetkým naučiť dobre hrať na gitaru, čo však, samozrejme, popri hraní vo Švajčiarsku nebolo možné. Preto som počas tých troch rokoch cvičil sám, kupoval som si cédečka a knihy, snažil som sa zdokonaliť a išlo to tak samo od seba. Nejako som to netlačil, proste sa to stalo. Potom som sa náhodou dostal do Holandska.
Počkaj, akou náhodou?
Vlado Spišiak: (Smiech) A už sme tam! Pravda je taká, že som sa dal dokopy s jednou Holanďankou a po roku som sa presťahoval do Holandska, do mesta Leeuwarden na severe. Na slovenské pomery veľké mesto. Začínal som od začiatku, nepoznal som tam totiž žiadnych muzikantov. Postupne sa mi popri práci podarilo dostať do nejakých kapiel. Neskôr sme sa presťahovali do Amersfoortu a keďže to bolo blízko Amsterdamu, s hudbou to bolo podstatne ľahšie. Bolo tam viac muzikantov aj kapiel. Nahrával som pre miestne popové a rockové kapely. Takto som sa predieral dva roky, potom ma kamarát dotiahol na konzervatórium. Zo začiatku som to však nevidel veľmi reálne. Nevedel som, že sa to dá, no hlavným problémom boli finančné prostriedky a víza. Kamarát ma však k tomu takmer donútil a veľmi mi tým pomohol. Prijímačky som robil na konzervatórium v Utrechte, neďaleko od Amsterdamu. V prvom ročníku som ešte kvôli financiám trochu pochyboval, nakoniec sa mi ich ale podarilo získať a bol som skutočne šťastný, že konečne študujem. Štúdium trvalo štyri roky a počas neho som pracoval, hrával, a keď som bol v druhom ročníku, začal som v škole aj učiť. Študoval som odbor zameraný na gitaru – volá sa to „Light music“, čiže všetko okrem klasiky, najmä jazz, jazzová teória, nástroj, povinný klavír… Škola mi veľmi pomohla v technike a teórii, ale najmä v získaní cenných kontaktov.
Mali ste v škole aj spev?
Vlado Spišiak: Spieval som v školskom zbore, spev sme však mali aj ako predmet. Ale ja som spieval v podstate od začiatku svojej kariéry. Začínal som ako gitarista a spevák, vo Švajčiarsku som bol viac spevák ako gitarista, v Holandsku som už ale ako sólový spevák nespieval. Bolo tam dostatok kvalitných spevákov a tak som si uvedomil, že je to zbytočné a zameral som sa na gitaru. To je moja životná láska.
Kedy si skončil konzervatórium?
Vlado Spišiak: V roku 2007. V tom roku som vyhral HOLLAND CASINO JAZZ AND POP AWARD 2007. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie a zároveň stimulácia, dokonca som získal aj nejakú finančnú odmenu. Vtedy som si uvedomil, že situácia nie je taká zlá a že sa hudbou dokážem uživiť. V Holandsku je však deväť jazzových konzervatórií, konkurencia je veľká, mne sa to však páčilo. Najrôznejšie hudobné žánre, mnoho národností… Preto sa na konzervatóriu hovorí po anglicky. Aj ja sám najlepšie hovorím po holandsky a anglicky.
Arpi Farkaš: Po slovensky tiež nehovoríš zle, ide ti to veľmi dobre. (smiech, narážka na Vladov prízvuk)
Máš aj holandské občianstvo?
Vlado Spišiak: Nie, ponúkli mi ho, ale nemá to zmysel. Teraz, keď sme v EÚ, je to jedno. Nie som nejaký nacionalista, som však hrdý na Slovensko a považujem sa, samozrejme, za Slováka. Keď sa ma niekto opýta, odkiaľ som, odpovedám, že zo Slovenska. Ako kapelu nás však uvádzajú, že sme z Holandska. Minulý rok sme napríklad hrali na New York Fashion Week a aj keď bola kapela pomiešaná z hudobníkov z USA, Lotyšska, Slovenska a Holandska, uviedli nás ako holandskú kapelu. Produkcia je z Holandska a bodka.
Čo robíš v rámci profesie po skončení školy?
Vlado Spišiak: Ponúkli mi miesto v škole, ale nemám na to čas. Už vo štvrtom ročníku som aktívne hral a učil trikrát do týždňa a vtedy som cítil, že stačilo. Ak by som sa chcel zdokonaliť v hre na gitaru, zobral by som si súkromné hodiny. Sám najlepšie viem, čo potrebujem vylepšiť. Môj život vypĺňa hranie a nahrávanie. Už v škole som mal vlastné kvarteto, s ktorým sme vyhrali spomínanú súťaž. Po skončení konzervatória som mal oveľa menej stresov, pokračoval som v tom, čo som dovtedy robil, akurát som nemusel chodiť do školy. Stále koncertujem, nahrávam v štúdiách, veľa skúšam a dúfam, že sa zdokonaľujem. Od roku 2007 do roku 2009 som hrával so spomínaným kvartetom. Minulý rok som to celé nechal tak, nemal som už na to chuť, bolo to strašne vyčerpávajúce. Rozhodol som sa dať môjmu projektu pauzu. V súčasnosti sú moje stále príjmy z učenia – trikrát do týždňa učím hru na gitaru, zvyšok času hrám. Väčšinou sú to krátkodobé roboty. Snažím sa písať repertoár aj iným, hrám s rockovou a funkovou kapelou a bigbandom, kde sa hrajú aj moje veci.
Máš rodinu?
Vlado Spišiak: Nie, nemám rodinu. Zatiaľ nemám ani manželku, ani deti. Vzťah, ktorý som mal, nedopadol veľmi dobre, ale zostali sme dobrými priateľmi.
S kým sa tam cítiš dobre? Spomínal si, že hovoríš veľmi dobre holandsky.
Vlado Spišiak: Holandsky som sa naučil rýchlo. Zdalo sa mi to ľahké preto, lebo som sa to chcel naučiť, domáci si to veľmi cenia. V Amsterdame sa cítim ako doma. Za tých desať rokov, čo som tam, som nikdy nemal problém s tým, že som cudzinec. Je to tam veľmi pestré, také medzinárodné. Keď sa ozveš po anglicky, odpovedia ti, nikto s tým nemá nijaký problém. A to sa mi veľmi páči. Pocit, že som cudzinec, som zažil skôr v Nemecku, Švajčiarsku či Rakúsku, ale ako muzikant to až tak vážne neberiem.
Fandil si im teraz vo futbale?
Vlado Spišiak: Jasné, mal som aj tričko. Keď však hralo Slovensko proti Holandsku, povedal som kamarátom, ktorí ma volali, aby si dali slovenské tričká. Odmietli a tak som s nimi nešiel (smiech). V tom zápase som fandil Slovensku.
Kedy si stihol prirásť k jazzu? Ako sa vlastne chalan z Rožňavy dostal k jazzu, keď si na výber mohol mať akurát tak Depeche Mode, alebo metal?
Vlado Spišiak: Keď som mal desať rokov, bol som rockový gitarista (smiech), ale prestalo ma to baviť, rýchlo sa mi to opočúvalo. Hľadal som iné štýly, začal som počúvať Stinga, alebo Herbieho Hancocka, Georga Bensona. Chodil som do toho prvého cédečkového obchodu na námestí a naslepo si kupoval nové veci.
Ten obchod bol mimochodom dobrý.
Vlado Spišiak: Ja som však vôbec nevedel, čo je dobré, kupoval som si napríklad Chicka Coreu.
Dobrý začiatok, síce trochu od konca, ale dobrý (smiech).
Arpi Farkaš: (smiech) Presne tak, od konca k začiatkom.
Vlado Spišiak: Mňa zaujímala hudba širokospektrálne, nielen jeden štýl. Nešiel som vyslovene za tým stať sa jazzovým gitaristom. Bol som veľmi zvedavý, chcel som poznať všetko. Je to ako s jedlom – keď ješ dlho iba jedno jedlo, omrzí ťa. Keď navštíviš iné miesto, chceš ochutnať z ich jedál, keď prídeš do Talianska, rád ochutnáš aj ich špeciality. Čím viac som toho počul, tým viac som chcel poznať. A dodnes to tak je.
Máš pravdu, jazz sa nedá vypočuť za celý život. Je toho skutočne veľa.
Vlado Spišiak: Ale ja nie som iba jazzový muzikant, mám rád všeličo, aj disco, aj rock. Keď prídem domov, hľadám aj slovenské ľudovky, mám z nich zimomriavky. Páči sa mi všetko, čo je dobré. Snažím sa to brať objektívne, ako muzikant.
Kým sa začneme pýtať Arpiho, ešte ti dám jednu otázku. Cítiš sa byť Rožňavčanom?
Vlado Spišiak: Ach. Ja som sa ako Rožňavčan nikdy necítil. Nehanbím sa za to, som hrdý na to, že som Slovák z Rožňavy, ale už ako decko som chcel odísť. Mal som rodinku v Bratislave, často som za nimi chodil. Do Bratislavy som bol zamilovaný, tam sa vždy niečo dialo. Ako malý som behal po štúdiách Slovenského rozhlasu – takéto veci ma očarili. Do Rožňavy sa rád vraciam kvôli ľuďom, kvôli rodine a kamarátom.
Teraz by sme niečo podobné chceli počuť od vás. Kto je Arpi Farkaš a ako sa dostal k hudbe?
Arpi Farkaš: Aj ja pochádzam z muzikantskej rodiny. Môj otec, strýkovia, bratranci – všetci hrávali. Ako sedemročný som začal chodiť na klavír k pani učiteľke Šikúrovej. Patrila pod ZUŠku, ale učila doma. Dostával som vysvedčenia a tam som aj vyštudoval. A potom už nič, čo sa týka štúdia. Keď som bol malý chlapec, mali sme na Vargovom poli všelijaké kapely, väčšinou rockové.
Pamätáte si ešte nejaké meno?
Arpi Farkaš: Nie, to sme väčšinou ani nemali. Sem tam sme si zahrali aj doma. Otec robil v OSP (pozn. red.: pred r. 1989 Okresný stavebný podnik)  a tam mali kapelu. Doniesol domov nástroje, bicie a bedne. Muzikanti,  mladí chalani, prišli hrať ku nám. Ale nemali sme žiadne veľké vystúpenie. Potom som začal študovať na SOU baníckom, kde som vyštudoval obrábača kovov. Tam som mal tiež kapelu, pretože zistili, že som muzikant a tak sme v škole pravidelne hrávali. Mali sme sesterskú školu s Rudňanmi, banícku, samozrejme, a tam sme chodili dvakrát do roka zahrať. Bola to už celkom dobrá kapelka. Dalo sa to počúvať, samozrejme, že sme hrali pop – vtedy to bol Mirko Žbirka a takéto populárne slovenské pesničky. Potom som začal pracovať v Agrozete. Musel som tam odrobiť tri roky, inak by som musel zaplatiť nejakú veľkú sumu. Nemohol som odísť. Môj kamarát Dušan Zatroch – bubeník, sa vtedy profesionálne dostal do jednej kapely v Košiciach a raz ma zavolal, nech sa prídem pozrieť. Tak som prišiel a zahral som si s nimi. Kapelník mi povedal, že k nim môžem ihneď nastúpiť, pretože akurát potrebovali vymeniť klaviristu. Stále som po tom túžil, chcel som hrať. Ale nemohol som odísť z práce. Spravil som to tak, že som nikomu nič nepovedal a v pondelok som pekne sadol na autobus a v utorok som už hral. Po dvoch – troch týždňoch mi dali absenciu a nakoniec ma vyhodili z roboty, nemusel som nikomu nič zaplatiť. (smiech)
Aká to bola kapela, to si nepamätáte?
Arpi Farkaš: Neviem povedať, ale hral tam Dušan Zatroch a ostatní boli Košičania. Kapelník bol Gabo Jakovský, basgitarista. Chceli sme sa presadiť aj na Západe. Hrávali sme v Košiciach v Hutníku, asi tri alebo štyri mesiace. Hralo sa každý deň, okrem nedele a pondelka. Už vtedy som sa vlastne živil hraním. Ale z toho, že pôjdeme do zahraničia, nebolo nič. Neviem prečo. Vtedy sa veľmi ťažko dostávalo von. Potom som prišiel domov a Ľubo Kopka ma zavolal hrať do svojej kapely „Centrál“ alebo ako sa volali. Boli tam dve speváčky a dvaja klaviristi – ja a Ľubo Kopka, jedna speváčka z Košíc a Nóra Tarkányová z Rožňavy. Teraz žije vo Švajčiarsku, robí DJ-ku. S touto kapelou sme sa dostali najďalej do Sombathely v Maďarsku. Po dvoch mesiacoch ma však povolali na vojnu, takže ani s nimi som sa na západ nedostal. Keď som sa vrátil z vojny, chcel som ísť hrať do Nemecka. Raz za mnou prišiel Karol Szabadoš. V kapele menili akurát klaviristu a spýtal sa ma, či by som s nimi nechcel ísť vonku do Nemecka, do Mníchova. Ježišmária, bol som veľmi šťastný, že sa mi niečo také podarí s Košičanmi. Cvičili sme v Košiciach a krátko na to sme odišli do Mníchova.
Ako dlho ste tam boli?
Arpi Farkaš: Asi šesť alebo sedem rokov. Väčšinou som hrával po baroch.
Naučili ste sa aj po nemecky?
Arpi Farkaš: Musel som sa, pretože ma strašne znervózňovalo, keď sme sedeli pri stole s hosťami a ja som sa nevedel zapojiť do debaty. A tak som si povedal, že sa musím naučiť. Zobral som si knižku a učil sa. Teraz sa už dorozumiem normálne. Po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri. S Karolom sme totiž hrávali 2 -3 roky naživo a to sa mi, samozrejme, páčilo, ale potom prišiel zvrat a živé hranie začalo byť na ústupe.
To bolo v ktorom roku?
Arpi Farkaš: To viem presne. S Karolom som išiel do zahraničia prvýkrát v roku 1995. V 98-mom už začal kupovať mini disky. A odvtedy som tam nehral nič. Iba pustili pesničku, ja som mal stíšený klavír a cvičil som si stupnice. Fakt. Vladko to pozná tiež. Najprv odišiel gitarista. Povedal Karolovi, že do decembra zahrá, a potom že končí. Normálne som videl ako zaspáva pri gitare. Lebo hrať na playback bola nuda. Nehralo sa, iba sa spievalo. Po tejto príhode som zostal v kapele ešte asi rok, rok aj pol. Potom Karol dostal vynikajúcu prácu, dobre finančne ohodnotenú a kapela sa rozpadla. A po návrate domov som zistil, že neviem hrať na klavíri.
A kedy ste sa vrátili?
Arpi Farkaš: Asi v roku 2001. Chcel som sa zdokonaliť, tak som išiel k pani učiteľke Raymanovej, pretože som strácal techniku. Ona ma vlastne zase začala učiť. Pomaly som sa do toho dostal. Prinútila ma ísť diaľkovo na konzervatórium do Košíc, na Strednú umeleckú školu na Exnárovej. Zhodou okolností mi vtedy zavolal kamarát, Saša Kovtun, že v Tornali potrebujú učiteľa klavíra. Stretol som sa s riaditeľkou, no ,samozrejme, som si musel urobiť aj školu. Nastúpil som do Tornale a zároveň som si začal robiť diaľkovo aj konzervatórium. Počas pracovného týždňa som učil a piatky soboty som chodil do Košíc. Ročníky sa dali našťastie spojiť a tak som školu skončil skôr. Bola to makačka, museli sme veľa cvičiť aj sa učiť, teraz hovorím o klasike. Mal som vynikajúceho profesora, pána doktora Lengyela. Vynikajúci profesor, vynikajúci klavirista. Naučil ma naozaj všetko, čo sa týka klasiky. Keď som tam išiel, myslel som si, že všetko viem, ale on mi radil – pán kolega, tuto, tuto… Na teórii som mal tiež vynikajúceho profesora. A práve tieto dva predmety – klavír a teória ma tam držali. Výučba klavíra mi dala veľmi veľa. A dodnes učím v Tornali, už dvanásty rok. Počas toho obdobia som dal raz výpoveď, pretože som dostal angažmán na Baleárske ostrovy, na Malorku, kde som hral polroka Abbu.
Abbu? To bolo v ktorom roku?
Arpi Farkaš: To bolo pred štyrmi rokmi.
Pol roka ste hrali Abbu? Máte rád Abbu?
Arpi Farkaš: Mal som rád (smiech). Dodnes si ju vypočujem keď idem autom a hrajú ju v rádiu. Zmluva bola na osem mesiacov. Po troch týždňoch som povedal kapelníčke Danke z Bratislavy, že odohrám pol roka, viac nie. Zistil som, že toto nie je pre mňa. Síce som to tušil už skôr, ale potreboval som peniaze. Hrali sme ale málo, hodinu a štvrť denne, takže to bola skôr dovolenka.
Hodinu a štvrť?
Arpi Farkaš: Hodinu a štvrť sme hrali kvázi koncerty Abba. Normálne všetko, parochňa a tak.
Máte niekde odložené fotky?
Arpi Farkaš: Fotky som si naschvál nedal spraviť, to vám poviem pravdu tak, ako je.
A koho ste napodobňovali z tej Abby?
Arpi Farkaš: No Bennyho.
A nevolajú vás tak?
Arpi Farkaš: Nie, ale musel som si nechať narásť bradu. Boli tam veľké horúčavy, aj 39° C a keď som si večer musel dať ešte aj parochňu, to už bol vážny „prúser“. Ale, chvalabohu, boli to krásne chvíle. Je to maličký ostrov, ale má niekoľko veľmi dobrých jazzových klubov. Na začiatku sezóny ešte nebolo tak teplo, vtedy nebolo ani toľko turistov. Trikrát – štyrikrát som „vymákol“ nejaký koncert, keď sme mali voľno. Prečítal som si v novinách, kde a kedy bude jamsession. Poprosil som kapelníčku, ktorá hovorila po anglicky, aby ma do klubu zobrala. Hrali tam nejakí Američania a Angličania. Opýtala sa ma, či by som si s nimi trúfol zahrať, prikývol som a ona sa mi niekam stratila. Po chvíli gitarista na pódiu zahlásil moje meno, toľko som porozumel. Vyšiel som na pódium a hral. Keď som sa vrátil k stolu, kapelníčka konečne pochopila, prečo nechcem hrať Abbu. Až vtedy ma počula skutočne hrať. Tá Abba nebola nič pre mňa.
No a čo bolo ďalej teda?
Arpi Farkaš: Po polroku som sa vrátil. Ešte zo Španielska som volal riaditeľke do Tornale, či by tam pre mňa nemala miesto. Mal som obrovské šťastie. Väčšinou, keď človek odíde z nejakej práce, naspäť, na to isté miesto ho už nezoberú. Hrával som s kapelami na svadbách v Tornali, v Rožňave som tiež hrával svadby, plesy, s nebožtíkom Albínom Kryštofom som hrával ľudovky. To bola pre mňa veľká škola. Dodnes to mám rád a aj by som si zahral, ale naozaj nemám s kým. Naučil som sa skutočne improvizovať, toto sa neučí nikde. Nikto sa ma nepýtal, či to, alebo ono viem zahrať. Keď sa začalo, tak som musel reagovať. Aj toto bolo pre mňa dobré. Raz mi zavolal Eugen Pál Baláž, či by som si nechcel zahrať so skupinou, vraj prišla aj nejaká černošská speváčka, s ktorou sa spoznali v Košiciach. Ja mám tých chlapcov dodnes veľmi rád, ale tú muziku som nemusel. No povedal som si: dofrasa, černošská speváčka, idem! Prvá skúška bola v Rudnej u bubeníka, tam prišla aj Nicole J. McCloud.
Do Rudnej?
Arpi Farkaš: Do Rudnej taxíkom. Tak sa chodí. Keď som ju uvidel, pomyslel som si, že to je niečo neuveriteľné a keď som ju počul, tak som si povedal, že v tejto kapele musím hrať. Niečo také som počul len v telke, alebo na CD-čku, originál černošský hlas. Formácia, Sexit, ja a Nicol však trvala veľmi krátko, zahrali sme dva koncerty v Rakúsku a potom sme sa nejakým spôsobom rozišli. Nicole si našla kapelu Grooving Heads v Košiciach.
To ste vystupovali spolu pred dvomi rokmi zhruba na novoročnom koncerte.
Arpi Farkaš: Áno. A odkedy som sa zoznámil s ňou, otvorila sa mi muzikantská brána na Slovensku. Dostal som sa na úžasné miesta, na také pódia a s takými muzikantmi, s ktorými by som sa, keby nebolo jej, nikdy nestretol. Vďaka nej som sa spoznal s Peťom Lipom, aj sme spolu hrali.
Kde konkrétne?
Arpi Farkaš: Minulý rok v Prešove v Mestskej hale. Kapela Mloci oslavovala 25 rokov svojho pôsobenia. Mali tam rôznych hostí, popové kapely ako IMT Smile napríklad. Hral tam aj Peter Lipa, odohral dve ich pesničky. Poznal kapelu Groovin´ Heads, aj Gapu a tak sme ho doprevádzali. Vďaka Nicole sme napríklad hrali aj na akcii v Inchebe, kde jej „predkapelu“ robil Karel Gott. Ona bola hlavná star. Hrali sme na jednej firemnej akcii aj so skupinou Shakatak.
Za posledné tri roky hrávate s rôznymi kapelami, od roku 2007 sa v Rožňave častejšie hráva jazz.
Arpi Farkaš: Keďže mám možnosť stretávať rôznych muzikantov, tak sa snažím doniesť do Rožňavy vždy niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo, aspoň jedného muzikanta, ktorý tu ešte nebol.
Keď ste tu naposledy hrali spolu Farkaš – Spišiak Projekt, to bola jednorázová akcia? Alebo to bol nejaký plán, že asi takto by to mohlo fungovať?
Arpi Farkaš: V 2008 roku sme hrali u Gejzu Szabados v Košiciach na Jazzových dňoch v GeS klube. Volal som mu, že by som mohol so sebou priniesť kamaráta z Holandska aj s muzikantmi a dal som mu do pozornosti Vladkovu stránku. Ani nie po pätnástich minútach mi Gejza volal a prisľúbil nám hranie, dokonca nám splnil aj naše požiadavky. Hrali sme v zostave Artis Orubs z Rigy na bicích, Vladko, ja a na basu hral rodák z Popradu, ktorý žije v Bratislave, Miško Šimko. Minulý rok sme mali tiež jednu malú šnúru, dvakrát sme hrali v Bratislave, potom v Košiciach a v Rožňave. Miesto Šimka sme však mali Chica Santosa z Portugalska, pretože Miško je veľmi vyťažený hudobník, má veľa projektov.
Táto spolupráca medzi vami dvomi má dlhodobejší horizont? Viackrát ste za tie roky spolu vystúpili.
Arpi Farkaš: Vladko chodí domov dvakrát do roka väčšinou v lete a zime, čiže, ak príde aj v zime, tiež niečo spravíme. Samozrejme, v zime to už nie je tá zostava, pretože nepríde Artis. Ale volám Košičanov a Ľuba, keď je doma.
Vlado Spišiak: Nie, je to iba príležitostná zostava. Táto maličká šnúra bola plánovaná len minulý rok. Vlastne sa to začalo tak, že v roku 2008 mi Arpi povedal, že keď sme predtým hrávali v A-klube, ľuďom sa to páčilo. Aj nám sa to páčilo a ja si s Arpim strašne rád zahrám, keď prídem domov. Myslím si, že to nie je o peniazoch, lebo ja som na tom len stratový, ale robím to z lásky k hudbe a z lásky k Rožňave – môjmu rodnému mestu. Potom ale prišiel koncert, keď som mal možnosť zavolať Artisa Orupsa z Rigy, môjho bývalého spolužiaka, fantastického bubeníka. Arpi vtedy zavolal Miška Šimka a to bola vlastne jedna z najlepších zostáv, v ktorej som kedy hral. Sami sme to nečakali, pretože skúšok bolo málo, nemali sme veľa času. Ale koncert v Košiciach sa nám veľmi vydaril. Muzikantom, ktorí tam prišli hrať z Bratislavy a z Maďarska, sa to neskutočne páčilo. Z toho koncertu sme dostali takú energiu, že sme to chceli zopakovať. Preto sme v roku 2009 urobili takú menšiu šnúru.
Arpi Farkaš: Ale finančne je to veľmi náročné.
Vlado Spišiak: Finančne sa to absolútne neoplatí. Artis prišiel len kvôli tomu, že je to môj výborný kamarát. Pretože takého bubeníka na ten angažmán, ktorý tu ja ponúkam, nenájdete ani u nás. Nikto by neprišiel.
Arpi Farkaš: No zo Slovenska už tobôž nie.
Vlado Spišiak: Miško Šimko vtedy prišiel, pretože sa mu strašne páčila tá muzika. Pre neho tie peniaze tiež neboli nejaké zaujímavé. Prišiel aj basista z Portugalska Chico, ktorý žije v Amsterdame. Tiež prišiel len kvôli tomu, že som mu povedal: „Vieš čo, Chico, príď, bude sranda, muzika sa ti tiež bude určite páčiť a mám výborného klaviristu“ Bolo to náročné, doniesť ich všetkých sem. Musel som im sľúbiť pivo zadarmo a ubytovanie a dovolenku, len aby som ich tu dostal. Bol som na tom stratový, ale akosi ma to nezaujímalo, pretože som si chcel zahrať s Arpim a chcel som, aby si aj Arpi zahral s muzikantmi, s ktorými ja zvyknem hrávať v Amsterdame. Úroveň bola veľmi vysoká, sú to fantastickí muzikanti. Toto leto sme to chceli zopakovať. Arpis prišiel aj s manželkou a dieťaťom, zase som im sľúbil dovolenku…
Arpi Farkaš: Určite. Kým som vybavil tie tri kšefty, tak to trvalo.
Vlado Spišiak: Hlavne v lete je ten problém, že sa toľko nehráva. A hlavne v kluboch nie. Lebo je strašne teplo a ľudia proste neprídu. Tak tu ešte áno, v Košiciach nakoniec tiež prišli, v Tatrách tiež… Ale tento rok sa nám podarilo vybaviť len tri kšefty.
Arpi Farkaš: Aj to sme v Košiciach hrali v Bernarde, tam sa hráva každý týždeň jazz aj rock. A chodia tam také mená ako Oskar Rósza. Ja som tam hral asi dvakrát. V zime som povedal šéfovi:„Roman, prídu mi takí a takí muzikanti, ale prídu len v lete.“ „Jój, Arpi, v lete nie, lebo vieš..“ Je to priamo v meste, takže sa tam dá hrať normálne len do 22-hej hodiny, potom to zrušia policajti. Nakoniec som ho ale presvedčil: „Je to fantastická zostava, vynikajúci bubeník, taký tu ešte ani nehral asi.“ O ôsmej sme mali začať hrať, zatmili sme okná, aby to bolo vonku počuť len minimálne. V tom čase tam ale nebol ešte nikto. Mal som z toho taký zlý pocit, že som ho do toho dotlačil ja. Začali sme hrať okolo 20.30 a okolo 21.30 – 21.45 začali prichádzať ľudia. Hrali sme teda ešte do 23-tej. Na jar, v zime, alebo na jeseň je tam natrieskané už o 19:30, keď hrá nejaká kapela.
Hrali ste cez leto spolu aj inde?
Arpi Farkaš: V lete som takisto volal aj do Bratislavy, keď som vedel, že prídu domov muzikanti. Volal som do jazzových klubov, kde sme hrali aj minulý rok. Tak sa mi dostala väčšinou táto odpoveď: „ V lete nerobíme nič, v lete kluby nerobíme“. Volal som do Nového Mesta Nad Váhom do klubu Blue Note, hral som tam predtým dvakrát. Tam sa tiež nič nerobí v lete, ale len kvoli tomu, že je teplo a druhý dôvod je ten, že 30-teho – 31ho júla je tam veľký festival Open Jazz Fest Zelená voda. Vtedy klub síce nie je zatvorený, ale nehrajú sa tam koncerty, lebo všetky svoje sily sústreďujú na festival.
Vlado Spišiak: Letné turné je pre nás problém. Ja už tu nebudem nosiť muzikantov, lebo je to pre mňa strašne náročné a trošku sa za to aj hanbím, že im to neviem poriadne zaplatiť. Chcel som zobrať aj basistu a mám aj kamarátov, ktorým sa muzika páči, ktorý by strašne radi prišli, lenže čo im dám za to? Takže som sa rozhodol, že ja už to takto nebudem riešiť. Keď prídem v lete domov, tak si rád zahrám s muzikantmi, ktorí tu sú. Je to strašne náročné, vybavovať tieto veci. Ani z toho slávu nemám a ani peniaze, ja tu hrám len kvôli ľuďom, kvôli muzikantom.
Aký z toho máte pocit, keď tu v Rožňave odohráte nejaký koncert?
Vlado Spišiak: Ja mám z toho výborný pocit.
Arpi Farkaš: Aj ja.
Vlado Spišiak: Ja som muzikant a ním aj ostanem, preto to robím, ale tie financie musia byť, bohužiaľ, lebo musíš niečo jesť. Musíš mať niečo ráno na chleba alebo vôbec na tanier. Mal som z toho veľmi dobrý pocit. Arpiho si nenormálne vážim, keď prídem domov, tak stále niečo vybaví. On vlastne robí väčšinu roboty, aj keď sa mu to neoplatí finančne.
Vnímate, že aj v Rožňave je publikum pre jazz?
Vlado Spišiak: Ale áno, určite áno. Chodia na nás stáli ale aj noví. A koľkokrát sme hrali v A-klube, tak tam väčšinou bolo tak plno, že ľudia odchádzali. Bohužiaľ sme nikdy nedostali podporu od mesta, aby sme to mohli urobiť niekde inde. Začalo sa to spontánne. Gabi Szabo to začal pred dvoma rokmi.
On hral vtedy v zostave na tom prvom koncerte v A-klube.
Arpi Farkaš: Presne tak.
Vlado Spišiak: Bolo tam toľko ľudí, že sa nezmestili dnu. No a my sme to vlastne museli robiť stále na vlastnú päsť.
Snažili ste sa niekedy o tú podporu mesta?
Vlado Spišiak: Áno, Arpi tam bol niekoľkokrát. No a ja som z diaľky nemal tú možnosť, je to dosť náročné z Amsterdamu tu niečo organizovať. Ja to môžem robiť cez maily a cez telefonáty. Ale ja mám tam tiež svoj život, projekty, takže ja keď som tam, tak Rožňava je ďaleko.
Takže za celé to obdobie ste nehrali ani raz s podporou mesta, napr. že by vám dali zadarmo sálu alebo prispeli trebárs na niečo?
Arpi Farkaš: No stalo sa to niekoľkokrát, keď prišiel domov Vladko a mali sme nejaký projekt, že tak veľmi ochotne nám pomohli ľudia z divadla. Prišiel som za nimi, že potrebujeme nejakú sálu na cvičenie, tak veľmi ochotne nám dali priestor, väčšinou to veľké javisko. Tam sme cvičili pozde večer, alebo hocikedy aj ráno. Toto bolo pre nás výrazné plus, že oni nám v tom pomohli.
Vlado Spišiak: Ale nejakú finančnú podporu sme nedostali.
Samosprávy – aj tá rožňavská, robia rôzne podujatia ako napr. v našom meste Rožňavský jarmok, Dni mesta a pod. V priebehu roka je na kúpu všelijakých akcií balík peňazí, z ktorého sa potom objednáva kultúrny program. Za celé tie tri roky, čo tu koncertujete, ste nič nedostali?
Arpi Farkaš: Nie, určite nie.
Aj v Rožňave už je stabilné publikum pre jazz, chytil by sa tu podľa vás každoročne nejaký jazzový festival?
Arpi Farkaš: Ja mám v hlave takého chrobáka už druhý rok. Chvalabohu, už mám také známosti a poznajú ma muzikanti po Slovensku, že by som vedel zavolať vynikajúce kapely. Špičky aj zo Slovenska a napríklad aj z Maďarska. Ale nedokážem chodiť po sponzoroch a prosiť o podporu. Ja viem doniesť kapely. Viem napríklad spraviť reklamu, nejaké plagáty vymyslieť. Ale žeby som ja chodil po sponzoroch, to nie – ani nijakých nepoznám a ani to neviem robiť.
Skôr myslel na to, či by to malo význam v takomto malom meste.
Arpi Farkaš: Určite áno, keď to mohlo byť v Tornali a bolo to tam dvakrát alebo trikrát, tak prečo by to nemohlo byť v Rožňave?
Vlado Spišiak: Určite by to mohlo byť. Nemuselo by to byť na veľkej nohe. Môže sa to začať s jedným večerom a tromi kapelami a keď sa to uchytí, tak to môže byť na budúci rok v piatok a sobotu, alebo celý deň. Koľkokrát sme tu hrali, stále prišlo dosť ľudí, ktorí boli nadšení. Nemusí to byť na veľkých pódiách. Jazz sa tiež svetovo hrá v kluboch, menších priestoroch. Ja poznám podujatia aj vonku, robia sa všade. V malých kluboch, vo väčších kluboch, na vode, na lodiach, proste všade, kde sa ľudia dobre cítia.
Niektorí môžu namietať, že jazz je menšinový žáner, tak prečo má mesto podporovať aj takúto kultúru?
Vlado Spišiak: Keď si vezmeme, čo podporujú a koľko ľudí na to príde, tak oproti tomu keď hráme my, to má stále nejakú odozvu. Nechcem sa vyťahovať, ale ľudia sú nadšení , už tri roky na nás chodia a po koncerte sa pýtajú, kedy bude zas.
Kde sa vám hralo v Rožňave najlepšie?
Vlado Spišiak: Myslím si, že je tých miest viac. Priestorov je dosť, to nemusí byť nejaká koncertná hala s fantastickým osvetlením a ozvučením. Dá sa to spraviť úplne jednoducho. Ja mám tieto skúsenosti zvonku, robí sa to hocikde. Takmer každé mesto má svoj vlastný jazzový festival. Postavia sa pódia na námestiach a reštaurácie, ktoré sú blízko, si postavia výčap, ponúkajú nejaké jedlo a hotovo. Každý má z toho niečo. Tam netreba špekulovať.
Arpi Farkaš: Jeden z mojich snov je spraviť tu čosi také.
A boli ste s tou vecou za niekým zo samosprávy?
Arpi Farkaš: Ja som bol raz. Chcel som spraviť výchovný koncert o tejto hudbe. Od začiatku vývinu jazzu. Rozprávať o tom, hrať, hlavne pre stredné školy. Tak som išiel na mestský úrad a hneď ma zrušili. Že je to dobrý nápad, ale zavolali na nejaké patričné miesta do škôl alebo kde a nemali záujem.
Vlado Spišiak: Slovo jazz pre mnohých ľudí znie ako mimozemšťania. No ale ide o to, že to nie je len jazz. Jazz je široký pojem. Keď sme si tu robili repertoár pred rokom, niektorí kamaráti mi hovorili, že sú niektoré veci ťažké, tak som si povedal, že dobre, tak to zmiešame. Urobili sme úplne iný repertoár, aj pre iných ľudí. Ja som tu stretol ľudí, ktorí nás predtým nevideli – kolegovia môjho otca, ktorí hrajú po svadbách, muzikanti. Im sa to strašne páčilo, aj keď jazz v živote nepočúvali.
Jazz je široký prúd, dá sa tam vybrať od „populárnych melódií“ až po tie ortodoxné.
Vlado Spišiak: Ide o improvizovanú muziku.
Čo teraz počúvaš, čím sa zaoberáš?
Vlado Spišiak: Ja som veľmi široko zameraný, posledných pár mesiacov napríklad nepočúvam jazz, ale R’n’B alebo newyorskú scénu. Mám kopec nahrávok, ktoré si viem zohnať takto od kamarátov. Sám píšem v rôznych štýloch, napr. aj pre funkovú kapelu a aranžujem aj pre rockovú. Mám ambíciu ďalej písať, to je jeden naturálny proces. Ja sa do ničoho vôbec nenútim. Keď prídem sem a počujem ako Arpi hrá, tak som okamžite inšpirovaný. Cvičiť, hrať alebo počúvať niečo iné, to je najkrajšie na muzike.
Páči sa vám niečo aj zo slovenskej hudby, či už mainstreamovej alebo z undergroundovej?
Vlado Spišiak: Ja sa to snažím počúvať napríklad keď som teraz na Slovensku. Priznám sa, nepoznám toho veľa. Česká scéna sa mi niekedy páčila, väčšinou tie staré veci. Tu sa mi veľmi páčila Tublatanka a ešte sa mi stále páči ich prvá platňa. To bolo niečo! Texty a ich imidž bol dosť zlý, ale na to sa nepozerám, oni vtedy hrali traja a bolo to veľmi čisté.
Šlabikár?
Vlado Spišiak: Áno, Áno a tiež si napríklad rád vypočujem zo starej scény Mira Žbirku. Keď počujem tú novú scénu, IMT smile alebo Desmod apod., to ma nezohreje. Možno že by som si to mal vypočuť lepšie. Nechcem to nejako porovnávať so Západom, ale ja tam počujem aj amatérske kapely na festivaloch. Skladateľská úroveň a aj čo sa týka štýlov a energie, ako ľudia hrajú, akým spôsobom, čo sa hrá, ako sa tvorí, predsa je to iný level. A keď prídem sem a počujem sem tam tie ošúchané zvuky alebo ošúchané kompozície, spôsoby ako sa robí muzika, tak ma to veľmi neinšpiruje.
A zo slovenskej jazzovej scény?
Vlado Spišiak: Počul som slovenských jazzových muzikantov, je ich dosť veľmi dobrých. Saxofonistov, klaviristov, ktorí sa pohybujú v okolí Bratislavy. Keď chceš hrať, tak tam musíš byť. Hrali sme napr. so Štefanom Bartušom – fantastický kontrabasista. On sa strašne tešil, keď sme spolu hrali, vtedy som akurát doštudoval. Hral som s Michalom Šimkom, jemu sa to strašne páčilo a mne tiež. Sú to fantastickí muzikanti. Štýlovo je to tu krôčik pozadu ale technicky nie. Ten štýl sa pohybuje veľmi rýchlo a hlavne v Amsterdame je taký trošku americký. Je tam veľký newyorský vplyv, hlavne na školách. Tam sa hrá strašne moderne a už teraz tam hrajú osemnásťroční chalani tak, že ti vyhrajú oči.
Arpi Farkaš: Ale ja si myslím, že to je všetko o školách. Na Slovensku nie je ani jedna škola, v ktorej by sa vyučoval jazz. Aspoň ja o žiadnej neviem. Napríklad Maďarsko je na tom minimálne o triedu ak nie o dve lepšie, ale tam sú aj školy a veľmi dobré. Mám tam dvoch žiakov na Liszt Ferenc Akadémia Budapest. Jeden je saxofonista a druhý je bubeník. Ostatných dvoch alebo troch mám v Miskolci v strednej škole, čo je tiež vynikajúca škola. Takže to je presne to, čo hovorí Vladko, že technicky je to oukej, ale štýlovo to je trošku iné.
Aké sú vaše ambície aj vzhľadom k zániku bratislavského PKO, miesta konania BJD – nášho najväčšieho jazzového festivalu?
Arpi Farkaš: Ja som hral na BJD v Košiciach už trikrát, s Nicole, s Grooving Heads a s bigbandom, pozostávajúcim z hudobníkov z východného Slovenska. Práve sme sa rozprávali s Gapom (známy prešovský saxofonista, pozn. red.), aby sme hrali na budúcoročných jarných jazzákoch v Košiciach.
Vlado Spišiak: Ja by som si veľmi rád zahral na veľkom jazzovom festivale v Bratislave, aby sme sa podelili o radosť z hudby s veľkým publikom. Mal som kontakt na Petra Lipu a mal som možnosť dotiahnuť sem svoju formáciu z Holandska, lenže zastalo to na financiách. Bez nich by som hudobníkov z Holandska nemohol priniesť. My sme chceli hrať tento rok na Zelenej vode na jazzovom festivale. S dramaturgom sme dlho rokovali, ale z Holandska som neustrážil termíny.
Arpi Farkaš: Ja som tam chcel ísť s Vladkom, ale vraj už nebolo miesto pre ďalších gitaristov, nakoniec tých gitaristov tam nebude až tak veľa, no ja tam 30. júla zahrám s Gapom. Určite tam zahráme. Som presvedčený že táto hudba má priestor na festivale.
Vlado Spišiak: Je to také oživenie. V Košiciach v GeS klube na festivale sme počuli štandardy. Ja si myslím, že jazzové štandardy na festivaly nepatria, to si môžu dovoliť veľké hviezdy. Tam je práve priestor pre vlastnú tvorbu. Čo je na tom dobré, že tam niekto zahrá štandardy? To si radšej pustím Charlieho Parkera alebo Johna Coltranea v originále. Nám sa tam podarilo zahrať veľmi dobre. Kapely, čo šli za nami, sa na nás pozerali, tak sa im to páčilo. Mali sme tam vynikajúcu rytmickú sekciu. Práve v tom vidím zmysel, hrať vlastné veci, v tom vidím štýl skupiny. Keď sa to ľuďom páči, tak som rád. A keď nie, tak nabudúce bude niečo iné. Ide o kapelu, ide o band sound, to je najdôležitejšie.
Čo plánujete najbližšie?
Vlado Spišiak: V auguste ideme do Lotyšska v zostave ja, Arpi, Artis Orubs, Chico Santos a ešte jeden miestny saxofonista. Bude to veľký koncert, ktorému predchádza týždeň jazzového workshopu. A na budúci rok má Artis Orubs nachystané s touto zostavou turné po pobaltských štátoch. To budú dva týždne hrania po kluboch a napokon by malo byť CD-ko.Veľmi sa na to tešíme. Ešte predtým sa však Gapa ponúkol, že ako protihodnotu baltského turné zorganizuje tiež dvojtýždňové turné po Slovensku.
Arpi Farkaš: Malo by to byť na jar budúceho roka okolo jarného festivalu BJD. Ešte teraz v septembri hráme s Petrom Lipom v Košiciach a na druhý deň by som ho chcel dotiahnuť do Rožňavy. Uvidíme, ale je pravda, že potrebujeme CD-ko, aby sme sa mohli prezentovať. Vo všetkých kluboch od nás chcú materiál.
Vlado Spišiak: Uvidíme, ako dopadne CD-ko, zatiaľ máme v pláne spomínané dve turné. Do Rožňavy asi takúto zostavu, aká bola v Čiernom Orlovi, nedotiahneme. Zadarmo mi nechcú hrať ani kamaráti. Artis je svetový bubeník, on má svoj biznis a je strašne vyťažený, neviem, kedy ho tu ešte donesiem.
Arpi Farkaš: Záleží to jednoznačne len a len od financií.
Chceli by ste svojmu publiku v Rožňave niečo odkázať?
Arpi Farkaš: Určite sa budú robiť akcie. Chceme sa poďakovať, že chodia na muziku a že je na koncertoch čoraz viacej ľudí. Ďakujem, že chodia, sú skvelí a ďakujem im, že nám fandia.
Vlado Spišiak: Ja som strašne rád, že ľudia chodia na túto muziku a že sa s nami podelia o našu radosť z hudby hrať s týmito muzikantmi.
Ďakujeme za rozhovor.
Belo Hefler, Matúš Bischof
Foto: Inforoznava.sk / Michal Valaštek
 

- red -

O autorovi - red -

Redakčný text, kontaktovať nás môžete na e-mailovej adrese redakcia@inforoznava.sk

Zobraziť všetky príspevky od - red - →

× Odporúčané

Prenosy z rokovaní môžu snímať automatické kamery