Toto mesto nevie, čo chce. Nevie kam a nevie ako. Najhoršie však je, že oficiálne sú línie narysované, priatelia i nepriatelia pomenovaní, uznesenia sa podpisujú závratnou rýchlosťou a odmeny a zvyšovania platov sa udeľujú s pravidelnosťou, ktorou sa môže pochváliť snáď len striedanie sa ročných období.
Už to bude pomaly dvadsať rokov, odkedy sa v meste vytvoril akýsi všeobecný úzus, že to, čo Rožňavu vytrhne z biedy, bude turizmus.
A výsledok?
Rožňavské trhy? Dni mesta? Silvestrovský koncert na námestí?
Koncert Rikkona alebo Elánu?
Je zrejmé, že súčasné vedenie mesta sa podujalo podať heroický výkon a nakúslo množstvo čiastkových problémov, ktoré evidentne trápia Rožňavčanov. Po mizérii primátorovania pána Kardoša je to viditeľný posun vpred. Tiež je potrebné uznať, že výsledky sa nedostavia hneď a realizácia každého jednotlivého projektu čosi stojí.
Otázkou však je, či je vôbec dobre zvolená stratégia rozvoja. Či sa sily netrieštia zbytočne a peniaze neinvestujú jalovo.
Problém totiž nie je ani tak v tom, že vedenie mesta nečinne sedí, ale že koná ad hoc, bez pokojného zváženia toho, čo je prioritné.
Áno, dnes žijeme v časoch, kedy sa dlhodobé plánovanie nenosí, ba považuje sa za akýsi relikt temnej minulosti. Vec sa má však tak, že takéto myslenie je jednoducho hlúpe. Trendy v spoločnosti nie sú podenkové, dajú sa bezpečne dešifrovať a kriticky pripôsobiť vlastným možnostiam a schopnostiam.
Dlhodobé vízie nepodliehajú aktuálnym módam, nevychádzajú z politických manifestov či reklamných kampaní samozvaných marketingových kúzelníkov.
Myslieť v súvislostiach a kontextoch daných prirodzeným charakterom tohto regiónu však predpokladá, že vedenie mesta, jeho priaznivci, kritici i všetci ostatní obyvatelia mesta prestanú uvažovať stranícky a prestanú svojich oponentov kádrovať. Že ukončia svoje žabomyšie vojny, ktorých počiatky siahajú kdesi do pravekej minulosti a svojím priebehom pripomínajú argentínske telenovely, či prinajlepšom eposy Pavla Országha.
Naše mesto potrebuje, aby sme si jasne definovali, čo z neho chceme mať. Či servisné stredisko priemyselného parku, ázijské trhovisko, príjemný fast food na trase Bratislava-Košice, alebo čosi celkom iné.
Napríklad centrum turistického ruchu celého Horného Gemera.
Keď sa rozhodneme pre poslednú možnosť, neotáva nám nič iné, len začať poctivo premýšľať a potom si sadnúť za spoločný stôl.
A čo je asi najdôležitejšie, pri predkladaní konkrétnych odborných a argumentami podložených návrhov myslieť na dobro mesta. Nie na kšefty svojich kamarátov či straníckych súputníkov.
….
Vlastne, v predchádzajúcich riadkoch som sa niekoľkokrát pomýlil: to nie mesto, ale jeho vedenie nemá víziu. Rovnako ako ju nemalo žiadne predchádzajúce. Rovnako ako ju nemáme my, Rožňavčania…
Rožňava patrí nám, nie v zmysle majetkovo-právnom, ale ako naše duchovné dedičstvo, ako urbánny priestor, v ktorom sa z nás stávajú ľudské bytosti. Nenechajme si ju ukradnúť.
Mesto teda víziu má. Je ňou ono samo. Jeho stále nevyužitý potenciál.
Inforoznava.sk Rado Kovács kovacs@inforoznava.sk
