Väčšina obyvateľov nášho mesta už istotne postrehla vo svojich poštových schránkach druhé číslo mestských novín Rožňavské listy, ktoré po niekoľkých rokoch nevydávania ničoho nahradili pôvodné Rožňavské noviny.
Prvé číslo sme my na Mierovej ulici na Vargovom Poli napríklad nedostali vôbec. Minimálne teda nie všade. Druhé číslo nám však už do schránky prišlo, za čo srdečne ďakujeme kolportérom „vépépéčkárom“ a ich poctivosti na druhý pokus. Ale to len na okraj.
Keďže tieto noviny vznikali za zaujímavých okolností a vyrábajú ich cezpoľní tvorcovia, pozrel som sa bližšie na tento mediálny počin, financovaný z mestských – teda našich spoločných verejných peňazí.
Štart novín s amortizovaným, post komunizmom zaváňajúcim názvom Rožňavské listy, poznamenalo takmer mesačné oneskorenie prvého čísla – nik si dodnes nedal námahu vysvetliť prečo, ale budiž.
Ešte predtým to však boli škandalózne praktiky okolo partizánsky utajenej ,,súťaže“ na obsahovú, grafickú a tlačovú výrobu novín pre mesto. Neverejným spôsobom boli oslovené iba tri vopred vybrané firmy.
Mesto si teda nedalo ani najmenšiu námahu, aby túto donebavolajúcu drzosť aspoň zakamuflovalo nejakým divadelným, kvázi verejným výberovým konaním, na ktorom by sa ostatní regionálni vydavatelia a novinári dostali aspoň k hypotetickej šanci zúčastniť sa a vyhrať.
V RVTV o tom nepadla ani zmienka, v Gemerskom Korzári ani inde nebol povinne zverejnený inzerát o verejnej súťaži, rovnako tak mlčala aj internetová stránka mesta. Celá procedúra výberu firmy sa dokonca potmehúdsky označila za inštitút ,,prieskumu trhu“. Geniálne. Toť rožňavská realita.
Nakoniec, dôkazom otrasnej úrovne transparentnosti v samospráve je aj absolútne apatický a zdecimovaný postoj opozície, ktorá voči takýmto praktikám nezasiahla žiadnymi prostriedkami, ktoré jej náležia. Ich nečinnosť v súčasnosti suplujú napríklad rôzni petičiari atakmi na vlastnú päsť, čo teda k dobrému obrazu opozičných strán a ich predstaviteľov na verejnosti nepridáva.
Poďme však k samotným Listom. Noviny by sme mali hodnotiť v prvom rade na základe ich kategórie a zamerania. V prípade Rožňavských listov ide o mestské noviny vestníkového typu, ktoré majú za cieľ v prvom rade informovať o činnosti mesta a zverejňovať dôležité samosprávne oznamy a rubriky.
Očakávať teda v mestských novinách investigatívnu žurnalistiku a komerčné ladenie obsahu by bolo trochu pomýlené – tak ďaleko sme ešte na poli slovenských mestských žurnálov nedospeli nikde. Mňa osobne preto z tohto pohľadu obsah Rožňavských listov celkom príjemne prekvapil.
Keďže v minulosti boli Rožňavské noviny terčom kritiky za to, že slúžili iba na propagandu vedenia mesta a k šíreniu politických masážnych grcov, je treba dnes povedať, že Rožňavské listy sa touto cestou – aspoň zatiaľ – nepustili a ich úroveň je oproti bývalým Rožňavským novinám oveľa vyššia.
Ozývala sa síce kritika na primátorov úvodník a ,,spoveď“ Jána Babiča, smeráckeho poslanca v rubrike zriadenej na strane 2. v prvom vydaní, tieto texty však možno považovať za vcelku primerané.
Rovnako tak ostatný obsah posúva Rožňavské listy do kategórie lepších mestských novín na Slovensku a to najmä pre ich publicistický prínos a spracovanie. To má síce mierne pozitivistický reprezentačno-magazínový charakter, ako napríklad články o šikovných či úspešných rodákoch.
Tie teda v žiadnom prípade neriešia akútne problémy mesta a obyvateľov, určite je však tento obsah kvalitnejší a prijateľnejší, než by noviny skladala nejaká namosúrená sekretárka vo Worde alebo PowerPointe kopírovaním pasáží zo zbierky VZN-iek a dodaných osvetových regiopolitických žvástov z pera miestnych bachráčov.
Jazykovo a štylisticky sú noviny na slušnej úrovni, pod ktorú sa bezpochyby podpísala ich šéfredaktorka a dlhoročná novinárka Katarína Čižmáriková z Košíc, ktorá mimochodom stála pri zrode denníka Korzo – úspešného predchodcu denníka Korzár. (Skon Korza bol síce menej úspešný, ale o tom tento článok nie je).
Rožňavské listy používajú pravý novinársky (publicistický a spravodajský) jazyk, čo je teda jednoznačné plus pre profesionálny výstup a pocit po zavretí poslednej strany. Za nekresťanské mrhanie financiami však možno považovať ekonomické a finančné pozadie vydávania Listov.
Náklady na vydanie jedného čísla sú okolo 60 tisíc korún v zbytočne zväčšenom formáte A4-ky, v čom ešte nie sú zarátané honoráre a výplaty ich tvorcov.
Pri všetkej úcte, požívať napríklad 12-tisícový príjem za prípravu obsahov a vedenie redakcie, čo môže podľa vlastných skúseností zabrať tak 4-5 dni práce v mesiaci, by som aj ja krochkal spokojnosťou. A to ide dokonca o odmenu v externej forme.
Nehovoriac o ostatných, zjavne predražených položkách, o ktorých píše Gemerský Korzár TU a ktoré musí považovať za okaté aj priemerne sčítaný obyvateľ mesta. Rožňava sa teda k výrobe Rožňavských listov správa viac než štedro.
Na záver by sa teda patrilo krátko zosumarizovať, aký je prínos týchto novín pre mesto a jeho občanov.
Nuž, Rožňavské listy sú v prvom rade určite lepšie ako zlé. Aj keď sa o problémoch mesta nedozviete takmer nič (o kritike samotného vedenia mesta nesnívajte), predsa len Rožňavské listy majú celkom prijateľný výpovedný prínos z pohľadu novinárskeho.
Z pohľadu informačného vestníka sú na tom priamo dobre a mnohé rubriky si určite ľudia vždy prečítajú. Avšak okolnosti, za akých Listy prišli na svet a čo nás ich ,,žitie“ bude stáť v roku 2008, sú už o poznanie horšie a vrhajú na nich nepekný tieň.
Jednoznačný názor si však na základe všetkých dostupných článkov na internete a v tlači urobte sami.
Jaroslav Verlík
