Sviatočný deň boja za slobodu a demokraciu, ktorým by mal byť 17. november, síce stráca lesk, ale nie silu. Tá sa odráža v géniovi loci, ktorý možno na prvý pohľad drieme aj na tých najexponovanejších miestach niekdajšej „nežnej revolúcie“, ale žije. Nevidieť ho, pretože vo všeobecnosti sa u nás v dnešných dňoch spomedzi objektívnych ľudských zmyslov stráca zrak.Nemyslím ten fyziologický orgán, ale duchovný zrak, ktorý dokáže vidieť tam, kde oči nevidia, zrak prameniaci v duši, v srdci. Génius loci bývalých revolučných miest, lokalít, námestí, ulíc, klubovní, zasadačiek, divadelných a iných sál, sa pred osemnástimi rokmi prihlásil o svoje právo na slobodného človeka, ale potom sa už nikomu nenatískal, pretože on je produktom ľudskej mysle.
Génius loci, duch miesta, totiž aj keď objektívne jestvuje nezávisle na našej vôli, môže byť realizovaný len vo vedomí človeka. No a keď je ten človek ľahostajný zábudlivec, zabudne aj na November 89, práve tak ako na manželku v zatvorenom aute.
Ona i November sa mu však pripomenú, aj keby nechcel, aj keby v našich končinách vládla čo ako socializmu naklonená vláda. Aj keby sa telka o dušu snažila nasadzovať na historické fakty a spomienky čo ako rafinovane naformátovaných superstar, či vyvolených, či poštárov pre teba a iné znôšky jagavých hlúpostí.
Nehovorím, že je nutné nejako zvlášť si pripomínať či nebodaj oslavovať udalosti Novembra 89 a vývoj čo po nich nasledoval. História nebýva dobrou nevestou, vie byť aj falošná a neverná aj pokrivená, keď sa jej ujímajú kaukliarski vykladači, ale je, bola a bude a tak bude aj všetko, čo s Novembrom súviselo.
Netreba k tomu nostalgiu, ani predsudky, postačí živý duch miesta, revolučný a slobodomyseľný génius loci, prítomný nezávisle na našej vôli všade tam, kde sa spievalo o sľubovanej láske a štrngotalo kľúčmi.
© Inforoznava.sk Tibor Ičo
