Od štvrtkovej Lampy si množstvo ľudí veľa sľubovalo. Jej hosťom bol Robert Fico, predseda najsilnejšej strany na Slovensku.
Mnohí skeptici predpovedali klasický scenár podobných relácií, v ktorých si premiér povie svoje. Dúfal som, že pre mňa novinárska autorita menom Štefan Hríb bude premiérovi oponovať, pýtať sa nepríjemné otázky a že sa ten autoritatívny výraz na Ficovej tvári rýchlo zmení. Nestalo sa.
Prvotné futbalové oťukávanie som Števovi odpustil. Futbal ma absolútne nezaujíma, hoci stredajší gól nášho dvanásteho hráča potešil.
Ešte pred začiatkom Lampy bolo zrejmé, že téma naľavo od stredu nebude jediná. Bolo to jasné, veď koniec koncov prišiel na to aj premiér. Kde sa však stratilo to povestné skákanie do reči a nepríjemné otázky?
Prečo ho nechal dookola kecať o tých jeho nezmysloch, klamať a zavádzať ľudí? Nervózna z neho totiž nebola len Dorota. Krv v žilách mi vrela hneď v úvode, kde náš pán veľkorysý obhajoval svoj známy výrok o Novembri ´89.
Treba však povedať, že diskutovať s Robertom Ficom je viac ako obtiažne. Neviem prečo, ale niekde v podvedomí som si myslel, že to Hríb dokáže. Čakal som, že ho zrazí na kolená, že sa na tej stoličke uškvarí a odíde so sklonenou hlavou. Ale nie, nestalo sa. Fico je v tom, čo robí, až príliš dobrý. Žiaľ.
Nekonala sa žiadna zmysluplná debata, ani žiadny dialóg. Sledovali sme dookola tie isté bájky o ľavicových hrdinoch, ktorí našu vlasť vedú tým správnym sociálnym smerom, vďaka ktorým máme dnešné sociálne istoty, euro a Schengen.
To, že minulá vláda našu republiku posunula niekam úplne inam, premiér zjavne prehliadol. Asi rovnako, ako spomínaný November. Dokonale sa vyhol všetkým otázkam, na ktoré nechcel odpovedať. Či už to bola Hedviga Malinová, alebo kauza Františkáni. Jedna facka za druhou. Števo sklopil oči a čušal.
Aspoň že mu otvorene povedal, ako si neželá, aby vyhral voľby. Nuž, je dohovorené. Každú lampu treba raz zhasnúť a ísť spať.
