Búrka ľúteho hnevu sa prevalila intelektuálnou časťou Karpatskej kotliny. Niektorí kandidáti si vraj kúpili hlasy ľudí, na ktorých každý kašle. A títo, ach hrôza, tie evry s vďakou prijali…
A prečo ich mali odmietnuť?
Už dvadsať rokov sú štopkaní rečami a úplatkami najrôznejších mesiášov. Mizerné alebo dokonca žiadne vzdelanie z nich na trhu hlasov spravilo najlukratívnejšiu „komoditu“. Prečo by mali kandidáti investovať viac, keď požadovaný výsledok dosiahnu lacnejšie?
Odkiaľ sa berie to naše pohoršenie, že ktosi zobral 5-eurovku za to, že zakrúžkoval nejaké meno? V čom sa tento model správania líši od toho, keď niekto krúžkuje len svojich kamarátov či rodinných príslušníkov, alebo keď si nás kupujú bilboardmi, igelitkami, prísľubom teplého fleku v miestnom úrade, trinástymi dôchodkami či tragikomickým zvýšením počtu poslucháčov na vysokých školách?
Absolútne v ničom. Podstata ostáva rovnaká, rôzne sú len spôsoby ohlupovania. Väčšina Rómov z osád počúva na šušťanie 5-eurovky, mnohí z nás na svetlé zajtrajšky.
V oboch prípadoch voliči nezískali nič, čo by skvalitnilo ich spôsob života v meste či v regióne. Núkajú nám to, čo chceme – jedni to, druhí ono.
Koľko kandidátov vo svojich programoch spomenulo, že sa budeme mať horšie, lebo nedokážeme šetriť, investovať efektívne do projektov, ktoré budú prinášať profit dlhodobo a len pre tých, ktorí sa budú snažiť? Že sa budeme mať horšie, lebo nedokážeme rozoznať, čo je naozaj dôležité a uspokojujú nás medové motúzy, ktoré olizujeme na počkanie už dvadsiaty rok a ani nám nenapadne, čo budeme olizovať o rok? Koľkí našli odvahu zdôrazniť, že mnohé je v našich rukách?
Koľko voličov sa zaujímalo o to, ako budú kandidáti narábať s peniazmi, ku ktorým chcú mať prístup? Kto z nás od nich žiadal, aby sformulovali jasné, zrozumiteľné a spravodlivé pravidlá, ktorými sa chcú riadiť vo svojej funkcii?
A v neposlednom rade: koľkí sme ostali doma, lebo nejaké voľby sú pod našu úroveň? Lebo sme „nad vecou“? Toto je ale náš, nie „rómsky“ problém. Plesnivou čerešničkou na torte je už len neschopnosť uvedomiť si súvislosť medzi našou apatiou a tým, ako mizerne sú spravované NAŠE veci verejné.
Myslím si, že najschodnejšou cestou je naozaj povinnosť hlasovať. Takáto formálna zmena pravidiel sa však určite minie účinku v prípade, že si čo najviac z nás neuvedomí jednu podstatnú vec: bez permanentnej občianskej angažovanosti sa nezmení nič. Bude len otázkou času, kedy sa aj na toto pravidlo nájde „protiliek“.
Poctivé vzdelávanie, odvaha, kritické a otvorené myslenie a radikálny odklon od ľahostajnosti k veciam verejným môžu byť významnou pomocou, aby sme sa prestali nechávať kupovať.
Je toho veľa? Samozrejme.
Dobré ráno: aj toto je pokračovanie štrngotania kľúčov…
