Panteón lásky
Hneď po grófkinej smrti Dionýz vedel, že rakvu s pozostatkami svojej manželky chce uložiť do takej hrobky, ktorá v širokom okolí nebude mať páru a ktorá by vyjadrovala jeho „bezhraničnú lásku, vďačnosťa večne trvajúci smútok…“ Už v roku 1902 bol oslovený významný budapeštiansky architekt Győző Czigler (1850 – 1905), ktorý pracoval aj na reštaurovaní hradu Krásna Hôrka.
Jeho predstavy však nevyhovovali grófovým požiadavkám, ktorý vedením výstavby mauzólea poveril správcu svojho panstva Sulyovszkého, ktorý vhodného architekta našiel v Mníchove.
Mladý Richard Berndl (1875 – 1955) svojou „vynikajúcou kresliarskou technikou…, ľahkým náčrtom, okúzlil už takmer nespokojného objednávateľa, ktorý ho poveril vyhotovením návrhov, rozpočtui technického popisu“. Berndl, tvoriaci pod vplyvom nemeckej vetvy secesie jugendstil-u i rakúskeho sezesion-u, pôsobil v rodnej krajine i v susednom Rakúsku a mnoho rokov dokonca i v Brazílii. Základy hrobky sa začali kopať 22. marca 1903 a už po 18 mesiacoch nepretržitej práce bola v októbriroku 1904 dokončená scéna pre jeden z najpôsobivejších pohrebov v našich dejinách. Mauzóleum slávnostne vysvätil košický arcibiskup Žigmund Bubics 26. októbra 1904.
Hrobka bola postavená v 10 hektárovom parku, ktorý je oplotením členený na viacero častí. V najvnútornejšej, oddelenej vysokým kamenným múrom, bez zelene, sa nachádza samotné mauzóleum,postavené zo žiarivo bieleho vápenca. Exteriér stavby pôsobí ako mauzóleum ostrogótskeho kráľa Theodoricha zo 6. storočia v talianskej Ravenne a interiér s mramorovou a mozaikovou výzdobou bol vytvorený podľa vzoru ďalších ravennských – byzantských chrámov.
Nie je však vylúčené, že na nemeckého architekta pôsobili aj príklady z jeho blízkeho okolia – vmonumentalite nášho mauzólea sa ozýva germánsky titanizmus prvej polovice 19. storočia i tzv. Bismarckove veže, nachádzajúce sa v rôznych častiach sveta. Pred vstupom do hrobky stoja dve nadživotné sochy prísnych strážnych anjelov, dohliadajúce na plnenie odkazu nápisu PAX – pokoj, vyloženého z andezitových kociek pred kryptou. Nad portálom je vysoký reliéf zachytávajúci okrídlené alegorické postavy – géniov s fakľami obrátenými k zemi (vyhasnutý život) a erbom Andrássyovcov.
Vo vnútri nás okúzli mystické transcendentálne prítmie a lesk farebných mramorových stien a mozaík, ktorých autorom je mníchovský maliar Karl Throll. Pozornosť však pútajú predovšetkým biele sarkofágy od sochára Maxa Fricka, ktoré boli vytvorené tiež podľa vzoru ravennských predlôh z 5. storočia. V pravom odpočíva gróf Dionýz, v ľavom Františka. Na bočných stenách sarkofágov orientovaných do vnútra priestoru, sú reliéfne podobizne zosnulých vo vavrínovom venci medzi výjavmi, ktoré charakterizujú ich životy: na grófovom je zobrazený pes ako symbol vernosti, na grófkinom dostali miesto dobročinné scény, sprevádzané tradičnými kresťanskými symbolmi.
Autor reliéfov sa v značnej miere inšpiroval aj byzantským dekoratívnym sochárstvom 10. storočia. Na severe bol do apsidy umiestnený oltár sv. Františky Rímskej, vyrobený z mramoru a pozláteného bronzu. Najpôsobivejšia je však mozaiková výzdoba kupoly, kde sa na zlatom podklade nachádza 12 anjelov v životnej veľkosti s kresťanskými symbolmi v rukách. Dekoráciu exteriéru i interiéru dopĺňajú rôzne citáty, ktoré poukazujú na pominuteľnosť života a úprimný smútok staviteľa mauzólea. Týchto pár riadkov nestačí na opis a interpretáciu tak monumentálneja bohato zdobenej hrobky, preto je dôležité ju navštíviť a na mieste sa presvedčiť, že skutočne ide o najzaujímavejší a o najkrajší príklad architektúry svojho druhu v strednej Európe…
Július Barczi
Venované pamiatke Gábora Tökölyho, ktorý posledné mesiace svojho života venoval štúdiu tejto legendárne dobročinnej, záhadnej dvojice.
