Ďalšie roky života nášho páru vyznievajú skôr ako kapitoly zo staroružového romantického románu. Dionýz i napriek nesúhlasu a pravdepodobne aj konfliktom s otcom, tajne uzavrel dňa 6. apríla 1866 v Pise sobáš s milovanou neurodzenou Františkou. Tým sa vystavil riziku zatratenia spoločnosťou a odsúdenia jeho slávnym rodom, jemu však na tom nezáležalo.
Udalosti neskorších rokov ho dokonca vyniesli na vrchol európskej šľachty a spolu so svojou manželkou sa stal príkladom ideálneho magnáta a filantropa. Škandál znamenajúce morganatické manželstvo nemohlo mať iné následky ako grófove vydedenie. Jeho prísny otec mu v roku 1867 odňal páva prvorodeného, ktoré prešli na jeho mladšieho brata Juraja V. (1846 – 1871).
V zahraničí žijúci Dionýz však nezostal úplne bez majetku, jeho živobytie zabezpečovali príjmy z drienovského majetku a z troch nájomných domov v Košiciach. Situácia sa však už o necelých šesť rokov zmenila, keď v roku 1871 zomrel jeho jediný brat a o rok na to aj jeho otec. Keďže krásnohorské panstvo bolo už v roku 1852 pretvorené na fideikomis, ktorý mohol dediť len (prvorodený) mužský potomok, dedičom obrovského majetku sa napokon stal Dionýz.
Ani tento nečakane nadobudnutý majetok ho nedonútil vrátiť sa do rodnej krajiny. Rodinné podniky nezveľaďuje, neuzatvára obchody, nezúčastňuje sa zasadania uhorského parlamentu, ktorého je dedičným členom. Veľkostatok monockých Andrássyovcov preto spravovali za grófa Dionýza správcovia. Život v úzadí, v Mníchove, vo Viedni, vo Florencii, či v Prahe mu dáva možnosť rozvíjať vzťah ku krásnemu umeniu a literatúre.
So svojou milovanou Františkou neustále cestuje. O tejto ich záľube svedčí veľké množstvo suvenírov vo Františkinom múzeu na Krásnej Hôrke, kde sa zachoval aj denník, do ktorého grófka zaznamenávala výdavky v mestách Pisa, Spezia, Zürich, Brussel, Brémy, Hamburg…
Nás však bude zaujímať zvlášť jedna ich cesta, ktorá Františku prvý a zároveň posledný raz priviedla do rodiska jej manžela a na miesta, kde neskôr desaťročia velebili jej meno siroty, vdovy i biedni… V roku 1879 navštívil Krásnu Hôrku istý pár, ktorého podpisy sú i dnes dobre čitateľné v knihe návštev hradu: gróf a grófka Marengo.
Záhadná dvojica ubytovaná v rožňavskom hoteli Čierny orol vzbudzovala pozornosť, keď dojatý gróf rozprával žene o svojich predkoch, ktorých prísne oči z portrétov sledovali každý krok svojho zatrateného potomka a jeho „nechcenej“ manželky. Zasvätené rozprávanie Dionýza upútalo aj strážnika, ktorý v neznámych talianskych grófoch spoznal svojich pánov.
Dodnes sa zachovali tie fialové šaty, ktoré mala v ten deň Františka oblečené. V Gemeri mala možnosť spoznať aj pomery, v akých žili zamestnanci panstva, preto sa v literatúre zo začiatku 20. storočia uvádza táto návšteva ako prvý impulz k dobročinnosti grófskeho páru. V nasledujúcich rokoch venovali na charitatívne účely niekoľko miliónov korún vo vtedajšej mene, ktorá mala neporovnateľne vyššiu hodnotu ako dnešná koruna.
Július BARCZI
Venované pamiatke Gábora Tökölyho, ktorý posledné mesiace svojho života venoval štúdiu tejto legendárne dobročinnej, záhadnej dvojice.
