V nedeľu 30. novembra sa v evanjelickom kostole v Rožňave uskutočnila slávnostná bohoslužba, na ktorej si prítomní pripomenuli 222. výročie posvätenia chrámu a 220. výročie posvätenia oltára. Slávnostnú prednášku, v ktorej odzneli aj menej známe historické fakty, predniesla historička umenia Edita Kušnierová.
Reformačné hnutie, ktoré začiatkom 16. storočia zachvátilo takmer celú Európu, zanechalo výrazné stopy aj v dejinách Rožňavy. Živnú pôdu preň pripravili už skôr nemeckí osadníci a husiti, ktorí sa s Jiskrovými vojskami dostali do Rožňavy, kde mali jednu zo svojich pevností.
Po roku 1570 už prevažná väčšina rožňavského obyvateľstva bola protestantská a evanjelici zaujali načas aj rožňavský chrám pôvodne zasvätený Panne Márii. Počet evanjelických kňazov v Rožňave a na okolí bol vtedy nespočetnekrát vyšší ako počet katolíckych duchovných.
Reformačné hnutie sa v Rožňave zastavilo začiatkom 18. storočia zásluhou tu účinkujúcich jezuitov, ktorí sa dali do rekatolizačnej práce v roku 1708. Najprv získali späť rožňavský chrám, prevzali miestne nižšie a vyššie školy a na ruinách starej radnice dali vystavať vlastný kostol.
Po porážke povstania Františka Rákócziho II. v roku 1711 bola protestantská viera prísne zakázaná a mestské výsady Rožňavy stratili platnosť. V meste sa nesmeli odbavovať evanjelické bohoslužby a evanjelickí kňazi mali vstup do mesta zakázaný. Preto evanjelickí veriaci chodievali od tých čias do Brzotína, obce vzdialenej 5 km od Rožňavy, kde si tamojší veľkostatkári Mariássyovci a Szirmayovci vydržiavali vlastných kňazov.
Tu sa po celé desaťročia zhromažďovali na bohoslužby, ktoré sa často konali len pod holým nebom. Sústavné, aj fyzické útoky, pokuty a väzenie, strata majetku, vyhnanstvo, nespravodlivé súdne procesy a ďalšie príkoria prinútili rožňavských evanjelikov obrátiť sa k panovníčke Márii Terézii, ktorá napokon dovolila vstup do mesta luteránskym a kalvínskym kňazom. Vykonávať bohoslužby im však ešte nebolo dovolené.
Toto umožnil až tolerančný patent cisára Jozefa II. v roku 1781. Ale až dva roky po jeho vyhlásení dostávajú evanjelickí kňazi povolenie vykonávať bohoslužby aj v meste, kde medzitým jezuitov vymenili františkáni, ktorí pokračovali v rekatolizačnej práci oveľa miernejšími prostriedkami. V roku 1775 bolo v Rožňave založené rímskokatolícke bískupstvo, čím bolo rekatolizačné úsilie zavŕšené.
V roku 1783 sa konali na Spiši veľké vojenské cvičenia, na ktorých sa zúčastnil aj Jozef II. Pri tejto príležitosti panovník navštívil aj Rožňavu. Zachoval sa zápis o tom, ako Jozef II. prechádzal v koči cez mesto, kde ho prišiel privítať biskup Anton Andrássy so sprievodom. Panovník však nezastavil, nevystúpil z koča, ale šiel rovno k brzotínskej bráne, kde ho už čakali evanjelici. Vtedy im Jozef II. povolil vystavať si kostol, ktorý bol o tri roky neskôr aj hotový a vysvätený 3. decembra 1786.
Podľa úradných predpisov mohol byť kostol postavený v uzavretom priestore, kde nebol priamy prístup z ulice, nesmel byť viditeľný v siluete mesta a nesmel mať vežu ani zvony. Rožňavský staviteľ Ján Mayer však túto úlohu zvládol dokonale a jeho mohutná sieňová stavba s dvomi vysokými protiľahlými vykrojenými štítmi a vysokou sedlovou strechou sa stala jednou z dominánt Rožňavy. Mohutná hmota kostola je aj bez veže dobre viditeľná aj v diaľkových panorámach mesta.
Kostol patrí medzi najvýznamnejšie stavby jozefínskeho klasicizmu na Slovensku. Jeho veľkolepý jednoliaty priestor zakrytý klenbami a pôsobivo prečlenený hlbokými arkádami nesúcimi murované empory má nielen výtvarné kvality, ale aj výbornú akustiku. Drevený krov nesúci strechu kostola je svojou konštrukciou vynikajúce, skoro by som povedala umelecké dielo rožňavských tesárov, ktoré široko-ďaleko nemá páru.
Žiada sa dodať, že na stavbu kostola nezištne prispeli peniazmi, materiálom, ale aj vlastnou prácou rožňavskí evanjelici a okolití zemepáni; aj pozemok, na ktorom kostol postavili, bol darom jedného z nich.
Oltár kostola objednali u miestneho sochára Jozefa Godeho, Bratislavčana, ktorý sa priženil do Rožňavy, kde si otvoril dielňu. Bol to syn Ľudovíta Godeho, významného bratislavského sochára a pomocníka, resp. žiaka slávneho Rafaela Donnera.
Rožňavský evanjelický kňaz Emil Szkalos vo svojej knihe Dejiny evanjelickej cirkvi v Rožňave, ktorá vyšla v Rožňave v roku 1931 uvádza ako tvorcu oltára a oltárnych sôch Jozefa Godeho a ako autora dvoch pozlátených oltárnych reliéfov Františka Godeho, o ktorom však nemáme žiadne podrobnejšie informácie (s najväčšou pravdepodobnosťou to bol jeden z dvoch Jozefových synov).
Oltár je postavený v duchu oficiálneho slohu jozefínskeho klasicizmu ovplyvneného francúzskou módou z obdobia vlády Ľudovíta XVI. Má charakteristickú dekoratívnu výzdobu s girlandami, vencami, vlysmi, vázami a inými antickými motívmi. Architektúra oltára je murovaná, povrchovo upravená špeciálnou sadrovou omietkou so zlátením (odborne sa tomu hovorí štukolustro).
Tematicky hovoríme takémuto typu oltára evanjeliový – to znamená, že sú na ňom stvárnené scény zdola nahor v takej postupnosti, v akej ich nájdeme v evanjeliách. Najnižšie je výjav Posledná večera Pánova, nad ňou Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a vo vrchole je oltár ukončený postavou Vzkrieseného Krista, po stranách s adorujúcimi (oslavujúcimi, najhlbšiu úctu vzdávajúcimi) anjelmi.
Priestor pred oltárom doplnila v roku 1788 dekoratívna kovaná klasicistická mreža s baníckym znakom – symbolom mesta Rožňavy. Kazateľnica vyhotovená v doznievajúcom rokokovom slohu, na rezonančnej strieške s postavou apoštola Pavla je pravdepodobne tiež prácou godeovskej dielne, podobne krstiteľnica, ktorá v drevenom materiáli napodobňuje mramor. Na jej mušľovitom tepanom vrchnáku je drobné pozlátené súsošie Krst Krista.
Neodmysliteľnou súčasťou každého evanjelického kostola je organ. Ten náš bol vyhotovený v roku 1785 spolu s organovou skriňou v rokokovom slohu prešovským organárom Jánom Gertnerom. Vo vrchole organovej skrine sú zobrazené evanjelické symboly biblia a kalich lemované palmovými vetvami, na rímsach sú umiestnené sochy kráľa Dávida a proroka Jeremiáša.
Evanjelický kostol v Rožňave zaraďujeme medzi najcennejšie kultúrne pamiatky Gemera. Je tiež pamätníkom významných historických udalostí z čias oficiálneho uznania luteránskeho vierovyznania v Uhorsku a jedným z najvýznamnejších chrámov evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Mgr. Edita Kušnierová
Na fotke oltár chrámu, ktorý zreštauroval Rožňavčan Alexander Koreň
